Záškodníci

Ahojte  Popri horde učenia som si našla čas na písanie!  Čo mňa samotnú veľmi teší. A dúfam, že aj vás. 

Nuž teda príjemné čítanie a užite si túto kapitolku 

Vaša Lizy

„Zlatko, poď sa navečerať!“ zvolala na mňa mama zdola. Práve som si vybaľovala kufor. Zdalo sa mi to zbytočné, aj tak tam o dva týždne vrátim tie veci späť. Odložila som do skrine sveter, ktorý som práve držala v ruke a zišla do kuchyne, kde si akurát za stôl sadala mama aj s Mikeom. Nuž som sa posadila aj ja a nabrala si cestoviny na tanier.

Celá večera prebiehala v tichosti. Zatiaľ čo obaja dospelí spokojne jedli, ja som sa v tom svojom jedle len prehrabovala.

„Tak? Aký bol posledný týždeň v škole?“ prerušila ticho mama. Nervózne som zakašľala pri spomienke na môj „deň smiechu“.

„Bol veľmi zaujímavý, skutočne,“ odvetila som.

Cítila som z Mikea napätie, ktoré sa vlievalo aj do môjho tela. Vedela som, prečo je taký napätý. Odložila som vidličku vedľa taniera a pozrela naňho.

„Už... ehm, Mike, neprekáža ti to?“ spýtala som sa ho. Bola som rada, keď to hneď pochopil. Prehltol a široko sa na mňa usmial.

„Ani trochu, Jules. Je to veľmi zaujímavé. Nemal som ani tušenia, že niečo také ako kúzla existuje,“ dostal zo seba nadšene. Pozrela som na mamu. Spokojne sa usmievala.

„No... veľmi ma mrzí, že som odišla bez toho, aby som vám to povedala. Celkom pochopím, ak ma vydedíte. No neurobila som nič hrozné. Aspoň nie veľmi. Ak by som neprišla na Rokfort a nezačala sa kúzlam venovať, učiť sa ich ovládať a používať, mohla som svoju mágiu celkom stratiť,“ dokončila som horlivo. Vydýchla som a sklonila hlavu. „Dúfam, že tvoj názor na mňa to nezmenilo. A že ma obaja budete mať rovnako radi.“

Nastalo ťaživé ticho. Ja som si hľadela na ruky a mama s Mikeom sa zjavne dohadovali pohľadom. Súdiac podľa toho, ako na seba pozerali, keď som zdvihla pohľad.

„Na Rokforte je úžasne. Želám si, aby ste tam mohli ísť so mnou a presvedčili sa o tom,“ pokračovala som jemne, skáčuc pohľadom z jedného na druhého. „Našla som si tam skvelých priateľov, ktorých by som nevymenila za nič na svete. A tie kúzla! Ach, neverili by ste tomu, aké je to tam všetko úžasné, čarovné! Slovami sa to nedá opísať, museli by ste vidieť či zažiť to, čo ja. No vedzte, že tam mám všetko, čo potrebujem.“

Keď ma obaja uistili, že ma nechcú vydediť, a po mojom ospravedlnení som im porozprávala všetko o Rokforte. O nádhernej prírode tam, o profesoroch, o všetkých predmetoch, študentoch, metlobale. Proste o všetkom! Večer som zaspávala s dobrým pocitom a celkom šťastná.

***

Vo vianočný deň som sa zobudila skoro. Teda, skoro na to, že boli prázdniny. Už o ôsmej som vyšla zo sprchy a zliezla do kuchyne, kde som urobila raňajky. S hrnčekom teplej kávy som sa pobrala do obývačky, kde som pod veľkým stromčekom zbadala niekoľko darčekov. Na tie som celkom zabudla. Rýchlo som položila šálku na stôl a ponáhľala sa rozbaľovať darčeky.

„Mami! Mike! Sú Vianoce! Vstávajte! Darčeky!“ volala som na nich. Začula som zhora nejaký buchot a potom i šťavnaté zanadávanie. Strhla som zo svojich darčekov baliaci papier.

Od Petra som dostala rám na fotky, ktorý menil svoj tvar podľa vašich predstáv- a dokonca i farbu!- od Jamesa sadu na metly, od Lucy strieborný náramok s príveskom panna (zo zverokruhu), od Sarah taký istý náhrdelník (žeby to bola sada?), od Remusa knihu, pri ktorej som stratila dych. Bola to tá, na ktorú som vo výklade kníhkupectva hľadela. Bol to najnovší román od mojej obľúbenej spisovateľky Kasandry Jansenovej o mladej čarodejnici, ktorá sa snažila nájsť svoju stratenú rodinu. Toto bol druhý diel. Už som sa nemohla dočkať, až ju začnem čítať. Od Lily som dostala sadu hygienických potrieb Kráska či zviera? Ako byť krásna!, ktorú objednala z časopisu Mladá čarodejnica (videla som ju, ako vypisovala objednávací pergamen) a od Siriusa... Musela som sa rozosmiať. Roztvorila som malý pergamen, ktorý bol založený v škatuľke pod darčekom.

Magnetické magické prstíky.

Toto ti urobí úžasnú masáž. A už na to konečne nebudeš potrebovať mňa, krpec. Príjemnú zábavu!

Tvoj dlháň

Merlin, to je trdlo. Ale ako vraví, aspoň si budem môcť urobiť masáž ja sama! A od mamy a Mikea- tí ma prekvapili až o deň neskôr, keď ma odviezli do Londýna- som dostala metlu. Moju vlastnú metlu! Mohla som si kúpiť, akú som len chcela! Jasné, že som si vybrala len tú najlepšiu. Ach, Merlin, ja mám metlu!

Tri dni pred Silvestrom mal Sirius narodeniny. Nuž som sa rozhodla aspoň mu napísať.

Milý Sirius,

keďže máš dnes narodeniny (i keď mi je jasné, že tento list Ti príde až o niekoľko dní, takže vtedy už bude po nich) a my spolu nemôžeme byť, tak Ti aspoň píšem. Aby si si nemyslel, že som na Teba zabudla. Kdeže, v žiadnom prípade! Tak Ti teda želám len to najlepšie, Ty môj drahý najlepší dlháň. A prosím Ťa, ozvi sa mi. Napíš, ako sa tam s Jamesom máte a dopodrobna mi opíš, ako si oslávil narodeniny.

Snáď sa máš lepšie ako ja. Dosť sa tu bez vás nudím. S mamou sme včera vyberali šaty na svadbu, vhodnú výzdobu a vlastne všetko možné. Mám taký pocit, že ja sa nikdy vydávať nechcem. Je to veľmi otravné. Celkom nechápem zmysel tých svadieb. Veď nestačí, keď sa dvaja ľudia majú radi? Ja viem, raz to budem brať inak, no dovtedy svoj názor meniť nechcem.

Inak, mám malé prekvapko! Ale to Tebe, a vlastne aj zvyšku, oznámim až na Rokforte. Tak sa máš prečo tešiť!

A ešte jedna vec. Ďakujem za ten úžasný darček. Skutočne užitočné. A odkáž Jamesovi (hoci som si istá, že tento list číta spolu s Tebou), že mu ďakujem aj za jeho darček. Naozaj sa mi veľmi zíde, keďže mám svoju vlastnú metlu. Áno, dobre čítaš, dlháň, ja mám metlu! A ten najnovší model! Bol to darček od mamy a Mikea.

Tak pozdravuj Potterovcov a drž sa! Veľmi sa na vás teším.

                                                                                      Tvoja milovaná najlepšia priateľka

                                                                                                                          Jules

Vložila som list do obálky, poriadne ju zatvorila a vyšla pred dom. Moja malá sovička sa niekde znova túlala. Možno bola na love.

„Axa! Kde si, ty potvora?“ volala som na ňu. Zašla som dozadu do záhrady, či ju tam niekde neuvidím. No jasné, prečo by som aj mala, všakže? Tá potvora sa stále niekde túla. Celkom ľutujem, že som ju pustila. Možno mi uletela preč. Odrazu pri mojich nohách niečo pristálo. S jakotom  som ta pozrela. Iste, bola to moja Axa. Zohla som sa k nej a zdvihla ju. Zahúkala, zatrepala sa a už bola v poriadku. „Si v pohode, Axa?“ spýtala som sa jej opatrne. Znova na mňa zvesela zahúkala. Tak asi hej. Nuž som jej o labku priviazala obálku a pohladkala ju. „Odnes to Siriusovi k Potterovcom. Na odpoveď nemusíš čakať.“

Zaškriekala na mňa, zamávala krídlami a už jej nebolo. S povzdychom som sa pobrala späť do domu. Bola som len v tričku a vonku bolo snehu habadej. Hm, zišlo by sa trochu to tu dať dokopy. Nuž som vybehla po schodoch do izby, naobliekala som sa ako na Antarktídu (mrazy sú tu občas kruté) a vyšla som pred dom. Mama a Mike si znova urobili chvíľku pre seba a šli nakupovať. Čo oni toľko vedia kupovať? A nemali toho času pre seba dosť, keď som bola v škole?

Vzala som veľkú lopatu a začala odpratávať sneh spred domu. Trvalo mi asi tri hodiny, kým sa mi to podarilo. Ale stálo to za to a ja som sa nevedela dočkať, až si z tej kopy urobím snehuliakov. No už sa mi nechcelo, a tak som to radšej nechala na ďalší deň. Medzi tým sa obaja dospelí vrátili z nákupov.

Odložila som lopatu späť na svoje miesto, otrepala sa od snehu a ani som nestačila poriadne vojsť do domu, keď mi do tváre niečo vrazilo, až ma to zhodilo z nôh. Cítila som, ako mi to niečo driape tvár. Snažila som sa to zo seba dostať preč. Po chvíľke boja sa mi to aj podarilo a na zem vedľa mňa dopadla hnedá kôpka niečoho. Už som sa k tomu zohla, keď to vyskočilo na svoje malé nôžky. Bola to malá hnedá sovička podobná tej mojej. Ale moja to určite byť nemohla. Axa nie je taká... násilnícka.

Namosúrene mi otrčila labku, o ktorú mala priviazanú akúsi obálku. Pozdvihla som obočie. Pre mňa? Zaškriekala na mňa. Obzrela som sa vôkol seba, zohla sa k nej a opatrne jej odviazala obálku. Ešte ma prebodla svojimi jantárovými očami (vedia sovy prebodnúť pohľadom?), klapla zobákom a odletela preč. Niekoľko sekúnd som za ňou nechápavo hľadela. To bola teda veľmi milá sova!

Vbehla som do domu, keď som si uvedomila, že mi práve prišla pošta. Zhodila som zo seba mokré veci, vybehla po schodoch a zatvorila sa vo svojej izbe. Nedočkavo som otvorila obálku a vytiahla z nej list. Rýchlo som ho roztvorila.

Milá Jules Van Hornová,

Tvoj darček ma celkom prekvapil. Naozaj som nečakal, že budeš taká skvelá priateľka a pri nakupovaní darčekov na Vianoce si na mňa spomenieš. Ako poďakovanie aj Ty odo mňa niečo dostaneš. Nemysli si, že to bude také jednoduché. No pevne verím, že sa Ti to bude páčiť.

A teraz k darčeku od Teba. Ty si úplný blázon! Celý deň mi trvalo, kým som prišiel na to, ako sa tej farby zbaviť! Ešte šťastie, že tie šialené nožnice mi odstrihli len malý kúsok mojich vlasov a ja som to mohol zamaskovať tým, že som sa nechal podstrihnúť. Naozaj Ti veľmi pekne ďakujem!

Snáď si darček odo mňa užiješ aspoň tak ako ja ten od Teba.

„Krásny“ zvyšok prázdnin, Van Hornová!

                                                                                                Lucius Malfoy

Ostala som nemo stáť na mieste. Hneď ako som sa spamätala, začala som sa veselo smiať. Takže tie nožnice predsa len fungovali. Och, škoda, že som ho nevidela so zelenými vlasmi. To by bol pohľad. Na nezaplatenie. Chvíľu mi trvalo, kým som sa upokojila. No keď sa tak stalo, došlo mi, čo mi v liste napísal. Nejaký darček? Ach, Merlin, čo to bude?

V tej chvíli z obálky vyletel druhý list. Niekoľko stotín len tak nečinne plával vo vzduchu, keď sa odrazu sám roztvoril a začal nahlas vyspevovať akúsi šialenú pieseň. Znelo to tak nahlas a tak falošne, až ma z toho boleli uši. A to nie je všetko. Ten sprostý list chodil za mnou všade, po celom dome a vyspevoval tú otrasnú pieseň. Musela som mame vysvetliť, že je to hlúpy žart. A keďže som nemohla čarovať mimo školy, nemohla som sa toho zbaviť. A tak som musela zvyšok dňa presedieť v izbe s vankúšom na hlave.

Večer, keď som si líhala do postele, myslela som, že sa z toho zbláznim. Bolo to neuveriteľne otravné. Ach, ja toho Malfoya zabijem! Našťastie to na ďalší deň prestalo a ja som mohla dospať celú noc. Niekedy nadránom to prestalo škriekať. A hoci som to mala zatvorené v škatuli, ktorú som musela zalepiť lepiacou páskou, aby to odtiaľ neušlo, bolo to počuť. No ale nie tak nahlas ako predtým, čo bolo jediné pozitívum.

Hneď ako som vstala, vytiahla som zo šuplíka list a napálene Malfoyovi napísala list. Pekne a šťavnato som mu vynadala. Nestačilo mi to, ale aspoň niečo. Poobede sme sa s mamou a Mikeom znova pustili do tej svadby. Našťastie sme sa konečne zhodli na výzdobe.

Do konca prázdnin sa mi nik z mojich priateľov neozval. Od Siriusa som dostala jeden list, v ktorom mi opísal svoje narodeniny, ktoré strávil skvele. Bola som len rada. S Malfoyom sme si dopisovali ako blázni. Prisahám vám, že sme si jeden druhého v každom liste doberali. Nemajte strach, nie priateľsky. Tak poriadne a až mi z toho občas išli prasknúť nervy. Keby to neboli listy, keby mi to Malfoy všetko vravel priamo do očí, asi by som ho utopila v Čiernom jazere. Ale keďže som ho nemala po ruke, skončilo to tak, že všetky listy zhoreli v krbe.

V posledný deň prázdnin sa domom rozozvučal telefón. A o niekoľko sekúnd nato na mňa mama zdola zvolala, aby som zišla dole, vraj som niekým žiadaná. Nuž som odložila knihu od Remusa, ktorú som už mala takmer celú prečítanú, a zišla do haly. Priložila som slúchadlo k uchu.

„Áno?“ spýtala som sa opatrne.

„Jules! Tak rada ťa počujem!“ ozvalo sa z druhej strany nadšene. Vypleštila som oči.

„Lily?“

„Hej, to som ja. Konečne som našla tvoje číslo! Tak vrav, ako sa máš? Čo prázdniny?“ vychrlila na mňa. Zvesela som sa zasmiala a pustila sa do opisu mojich prázdnin.

„To je skvelé, som rada, že si si oddýchla,“ zhodnotila môj dlhý monológ.

„A čo ty? Čo tvoje prázdniny?“

„Tak vieš, Petúnia je z tých zásnub celkom na nervy. A vďaka tomu mi ničila náladu. Ale ja som sa zabavila i tak. Však vieš, knihy,“ zachechtala sa. Napodobnila som jej príklad.

„A James sa ti neozval?“ možno som na to išla zhurta, ale chcela som to vedieť. Na druhej strane som počula ťažké povzdychnutie.

„Ale hej, ozval,“ vydýchla. Mlčala som v očakávaní, čo povie ďalej. Zjavne sa jej to nechcelo rozoberať, no nemala na výber. „Napísal mi asi päť listov. V každom z nich ma pozíval k nemu domov na návštevu. Vraj ma chcú jeho rodičia spoznať. Nechápem prečo! To mohol niečo také napísať rovno aj tebe!“

„Ibaže mňa nemiluje, Lily,“ aj toto bolo možno prisilné. Ale veď ona to vie, neublíži jej, keď to znova zopakujem. „Možno to nebol až taký zlý nápad, Evansová. Na tvojom mieste by som šla.“

„Ale keďže nie si, tak nie,“ schladila ma pobavene. Nastalo ticho. „Ja neviem, Jules. Počúvam tak rozdielne názory, že ma to všetko mätie. Viem, že tebe veriť môžem. A ja verím, že niekde tam vo vnútri je ten James, o ktorom mi vravíš. A áno, musím uznať, poslednú dobu sa správal mimoriadne normálne, no keď už som si bola istá, že ho môžem mať rada, vždy to pokašľal. Neviem, čo mám robiť, Jules, naozaj neviem.“

„Moja drahá Lily,“ oslovila som ju trpezlivo a oprela sa chrbtom o múr, „viem, ako sa musíš cítiť. No toto je vec, s ktorou ti ja veľmi nepomôžem, nech akokoľvek veľmi chcem. Ty musíš sama vedieť, čo tam vo vnútri cítiš. Ja to neviem, iba ty. Tak tam skús nahliadnuť a uvidíš. Ak nie, tak tomu nechaj čas. Na takéto veci je najlepší len čas. Ako sa vraví, ten všetko ukáže.“

„Máš pravdu, Jules,“ znova si vzdychla. „Ale vieš čo? Radšej zmeňme tému. Nevolala som ti kvôli tomu, aby sme sa zhovárali o Jamesovi Potterovi.“

Potichu som sa zasmiala. Vtom mi niečo napadlo, nuž som jej povedala o Malfoyovi. O jeho darčeku pre mňa, aj toho pre neho odo mňa, o našich „priateľských“ listoch. Nasmiala sa na tom, no poradila mi, aby som sa od toho chalana radšej držala ďalej. Iste, netúžim byť pri ňom nejak mimoriadne blízko.

„Takže už zajtra ideš do školy,“ povedala mama s povzdychom. Prehltla som a prikývla. „Do leta sa neuvidíme ani raz?“

„Ak sa nič nestane,“ pritakala som. Viem, možno som to brala ľahšie ako mama. No nechcela som si tu vylievať srdce. „No dúfam, že mi tie jazvy z tváre zmiznú čím skôr. Nechcem, aby ma v škole videli takúto.“

„Ale, Jules, vôbec to nie je také strašné. Máš šťastie, že to nie sú veľké jazvy. To už by bolo o inom, čo?“ uškrnul sa na mňa Mike. Zachechtala som sa, nahla sa k nemu a udrela ho jemne do ramena. Zvesela sa zasmial.

Asi neviete, o akých jazvách je reč. Myslím, že predtým som ich nespomenula. Takže, má ich na svedomí tá Malfoyova sova. To mám odvtedy, čo mi tak driapala tvár. Mali ste ma vidieť v ten deň. Ach, Merlin! Vyzerala som hrozne. Teraz je to lepšie, ale tie chrasty. Argh!

Počas celej večere som sa mamu pokúšala presvedčiť o tom, že je Rokfort úžasný. Totižto som jej omylom spomenula ten môj pád z metly, keď ma trafila dorážačka. Naozaj som to nechcela povedať, mala som v pláne tajiť to pred ňou, ale ono mi to vypadlo z úst. Ach. Takže som jej to celé musela vysvetliť. No, aké účinky na mňa mal potom ten elixír, som jej nevravela. To už by ju asi porazilo.