Záškodníci

Ahojte  Tak dnes konečne pridávam prvú kapitolu. Táto bude ešte stále len taký vstup do poviedky. Nuž teda, príjemné čítanie prajem! 

Vaša Lizy

PS: Neviem, kedy najbližšie pribudne druhá kapitola, ale nečakajte to tak skoro. Čakajú ma totiž písomné matury, takže sa budem zameriavať na ne.

Zasyčala som, keď sa mi podarilo zakopnúť a takmer som prevrhla svietnik. Len tak-tak som ho stihla zachytiť. Položila som ho na svoje miesto a vytrčila uši. Nezdalo sa, že by niekto postrehol moju prítomnosť na chodbe. Z obývačky som totiž počula hlasy a chcela som vedieť, o čom sa Orion a Walburga zhovárajú. Nuž som po špičkách došla až k dverám a priložila k nim ucho.

„Vieš veľmi dobre, aká je Druella. Keď jej to povieme-“

„Raz sa o tom dozvie tak či tak,“ skočil Orion Walburge do reči celkom ľahostajne. Počula som akési pohŕdavé odfrknutie.

„Nemusela by. Veď čo, tá malá by si mohla nechať to predošlé priezvisko. Prečo ju chceš za každú cenu prijať do našej rodiny?“ jej hlas znel veľmi pohŕdavo a nedočkavo a ja som tak nejako tušila, o kom hovoria. Okrem Druelly. A kto to vlastne je tá Druella?

„Prečo? Pretože je to moja dcéra,“ vysvetlil jej Orion trochu rozladene.

„Doteraz si sa o ňu nestaral!“ vyprskla Walbruga.

„Doteraz som o nej nevedel, Walburga. A už o tom viac nechcem hovoriť. Je to moja dcéra, tak sa k nej aj tak budeš správať. Možno som vtedy urobil chybu, no stále je to moja krv a na tom nič nezmeníš. Ak sa chceš hnevať, tak jedine na mňa, ale Lynnette z toho vynechaj,“ vravel Orion tvrdo.

„Lynnette tu, Lynnette tam,“ šomrala si Walburga popod nos, no počula som ju dobre. Zrejme bola blízko pri dverách.

„Walburga, prestaň s tým, prosím ťa,“ požiadal ju Orion frustrovane. „Dnes večer k nám príde Cygnus s Druellou a ich dievčatami. Neopováž sa pred nimi k Lynnette správať neohrabane.“

„Dobre, Orion, ako chceš,“ zavrčala. Ozvalo sa buchnutie a ja som vedela, že ak v tej chvíli neujdem kadeľahšie, nachytajú ma a možno na mňa Orion svoj názor zmení. Nuž som rýchlo zaspätkovala, aby som sa mohla tváriť, že len prichádzam a teda som ich rozhovor vôbec nepočula. Podarilo sa mi to len o vlások. Vo chvíli, keď sa dvere otvorili, vykročila som k nim.

„Walburga,“ oslovila som zvesela tmavovlasú pani vychádzajúcu z obývačky. Prižmúrila oči a premerala si ma skúmavým pohľadom.

„Dnes večer k nám príde návšteva, tak chcem, aby si vyzerala... normálne,“ zatiahla zvláštnym tónom. „Nepochybujem, že si si so sebou vzala všetky svoje veci, alebo aspoň väčšinu. Ale aby sme predišli nejakému hlúpemu omylu, dovolila som si niečo ti pripraviť. Niečo, v čom by si vyzerala ako človek.“

Zdalo sa, že chcela pokračovať ešte ďalej, no odo dverí sa ozvalo hlboké zakašľanie. Očkom ta pozrela, načo som zbadala osobu, ktorá tam stála. Bol to Orion. Jemne som sa naňho usmiala.

„Iste, tak sa idem prichystať,“ odvetila som napokon, pozrúc späť na Walburgu.

„Poviem Kreacherovi, aby ti tie veci priniesol do izby. O šiestej buď v obývačke,“ kývla hlavou k dverám. Prikývla som a vybehla po schodoch do svojej izby.

Bolo päť minút pred šiestou. Stála som v izbe a hľadela na svoj odraz v zrkadle. Mala som na sebe tmavomodré čipkované šaty s veľkou čiernou mašľou vzadu a vlasy zapletené v dvoch vrkočoch. Cítila som sa zvláštne, akoby som šla na nejakú slávnosť. A pritom to bola len večera s nejakými ľuďmi.

Presne o päť minút som zišla do obývačky, kde už boli všetci. Okrem našich hostí. Tí sa dostavili o niekoľko minút neskôr. Hneď sa začali vítať, až napokon ich pohľady pristáli na mne. Walburga ma so všetkými zoznámila. Muž jej podobný bol jej brat Cygnus a jeho žena s blonďavými vlasmi zopnutými do zložitého drdolu Druella. Tá Druella, o ktorej sa zhovárali majitelia tohto domu. A napokon aj ich tri dcéry. Najstaršou bola Bellatrix. Bolo to zvláštne dievča s tmavohnedými vlasmi stočenými do upravených vĺn a povrchným výrazom. Prostredná bola Andromeda. Tá sa mi zdala najsympatickejšia. Mala nádherné čokoládové vlasy po lopatky a milý úsmev. A napokon Narcissa. Presný opak Bellatrix, teda výzorom. Ona mala blonďavé vlasy, ale pohľad rovnaký tomu Bellinmu.

Počas celého večera, po tom čo sme sa najedli, som v obývačke sedela ako... ehm, nenapadá mi trefnejšie prirovnanie ako „päť centov“. Cítila som sa medzi nimi zvláštne. Nezapadala som tam, to ani trochu. So Siriusom a Dromedou sme si boli podobní, ale aj tak sa mi to zdalo.. divné. Možno to bolo len tým, že som medzi nimi bola ešte len tak krátko. Kto vie. Dúfala som ale, že sa vzťahy medzi nami všetkými zacelia a budú omnoho lepšie. Pretože celý ten čas na mňa všetci zazerali pomerne zvláštne. Ten večer mi skrátka prišiel veľmi komický.

„Čo tak sama?“ ozvalo sa vedľa mňa. Neobzrela som sa, aby som zistila, kto sa ku mne prihovára. Naďalej som pozorovala vystavené fotografie, na ktorých sa vždy objavil aspoň jeden člen Blackovcov. Pokrčila som plecami.

„Nechaj jej čas, Sirius. Potrebuje len zapadnúť a vžiť sa do role, že odteraz patrí k Blackovcom,“ prehovoril niekto ďalší, kto k nám podišiel. Periférnym videním som zbadala Dromedine červené šaty a Siriusa, rovnako si prezerajúceho fotky ako ja. Letmo som pozrela na moju novú sesternicu.

„Ďakujem, Dromeda,“ usmiala som sa.

„Keď už sme pri tom, ako ťa mám volať?“

„No, doma mi vraveli Lynn,“ odvetila som. V duchu som sa pousmiala pri spomienkach na moju mamu a tetu.

„Tak, Lynn, vitaj medzi nami,“ vyhlásila, podávajúc mi svoju ruku. Nuž som ju hneď prijala a potriasla ňou.

Od tej večere som sa s nimi stretávala takmer každý deň. Buď oni prišli k nám alebo my k nim. Bola som rada, pretože som si Dromedu veľmi obľúbila. A vlastne aj Narcissu s Bellou, ale ony boli také zvláštne. Ako by hrdo vyhlásila Walburga- boli to proste Blackové. Po niekoľkých týždňoch sa mi podarilo konečne zapadnúť.

Bolo niekoľko dní pred začiatkom školského roka. Sedela som vo svojej izbe za zrkadlom, pričom mi Dromeda česala moje blonďavé vlasy.

„Čo ak ma Triediaci klobúk nezaradí správne?“ vyslovila som nahlas svoje obavy. Usmiala sa na môj odraz.

„Lynn, nemaj strach. Triediaci klobúk vždy každého zaradí správne,“ povzbudila ma. Potichu som vydýchla a jemne sa usmiala. „Na Rokforte sa ti bude páčiť, uvidíš. Je tam krásne.“

Prezrela som sa v zrkadle.

„Dromeda, ďakujem, vyzerá to skvele,“ povedala som jej úprimne a vstala. Práve sme sa chystali na „večierok“. Walburga a Orion k nám pozvali nejakých ľudí, s ktorými som sa mala zároveň spoznať. Nuž som si ešte napravila béžové šaty po kolená a spolu s Dromedou sme zišli dole. Práve v tej chvíli sa domom ozval zvonček- hostia.

Nervózne som sa zamrvila na mieste, keď som zbadala toľko nových ľudí. Všetci sa tvárili tak vážne. Všetci mali v tvárach- aj keď možno len nevedomky- vpísané sebavedomie a povýšenectvo. Podvedome som sa vystrela a pokúsila sa tváriť celkom pokojne. A myslím, že to aj vyšlo.

Kúsok odo mňa som zbadala Regulusa, ktorý si práve prezeral dobroty na stole a zjavne sa nevedel rozhodnúť, čo z toho všetkého si vybrať. Sirius stál pri dverách, opieral sa o ne a zamyslene sledoval niekoho predo mnou. Pozrela som ta. Walburga na mňa kývla, aby som prišla k nej. Nuž som sa zhlboka nadýchla a podišla teda aj k našim hosťom.

„Toto je Lynnette, nový prírastok do našej rodiny,“ oznámila im.

Hneď nato ma zoznámila s Malfoyovcami- Abraxasom a jeho manželkou a ich synom Luciusom. Či som chcela alebo nie, musela som uznať, že to bol teda veľmi pekný chalan. A potom aj s Rosierovcami. Na tvári sa jej usadil zvláštny, dalo by sa povedať až spokojný výraz, keď mi ich syn, Evan, chytil ruku a jemne ju pobozkal. Cítila som, ako sa mi do tváre hrnie krv. No len som sa jemne usmiala. Potom nám prikázali nejako sa zabaviť, zatiaľ čo oni si šli zapáliť a vypiť ohnivú whisky.

Ani Evan nebol škaredý. Práve naopak, bol veľmi pekný s kratšími hnedými vlasmi a svetlohnedými očami. A bol taký starý ako ja a Sirius. Skúmavo si ma prezeral. Cítila som sa trochu zvláštne.

„Nedáš si niečo?“ prerušila som trápne ticho medzi nami.

„Prinesiem ti niečo na pitie?“ spýtal sa ma rýchlo. Prekvapene som zamrkala.

„No, vlastne áno, už som vysmädla,“ prikývla som napokon. Nato sa hneď vyparil a zatiaľ čo mi šiel po tekvicový džús, nenápadne ku mne podišiel Sirius s pobaveným úsmevom na perách.

„Len sa mi to zdá, alebo si Evana dostatočne zaujala?“ zašepkal kútikom pier, pohrávajúc sa so svojím pohárom. Rýchlo som naňho pozrela.

„Dostatočne na čo?“

„Dostatočne na to, aby sa do teba buchol,“ zasmial sa. Zamračila som sa.

„Aj keby, čo je na tom?“ prekrížila som si ruky na hrudi. „Inak, nemysli si, že neviem rozoznať, kedy sa kto komu páči. A na druhej strane, ty sa o to starať nemusíš,“ doložila som a odkráčala k práve spomínanému. S radosťou mi podal pohár, z ktorého som si spokojne odpila.

Zvyšok večera som strávila zväčša v jeho prítomnosti. Chvíľu sme sa ale bavili aj s ostatnými deckami. Keď som si večer líhala do postele, nemohla som sa rozhodnúť, ktorý z chalanov bol krajší- či Lucius alebo Evan. Nevedela som, ktorý z nich sa mi väčšmi pozdával. Evan bol, dalo by sa povedať, pozorný. Ale skôr to bolo vtieravé. Všetko, čo robil. Ale bolo to od neho milé, to som musela uznať. A na Luciusovi bolo zas niečo iné. Niečo, čo nemal len tak hocikto. Možno to bolo tými dlhšími vlasmi. Na chalana to bolo nezvyčajné. A aj keď bol jeho výraz neustále povrchný, na ňom mi to akosi neprekážalo.

Strhla som sa zo spánku, keď som si uvedomila, že mi z hrdla vychádza bolestivý výkrik a niečo mi zviera moje ramená. Keď som otvorila oči, zistila som, že je to Sirius. Nepúšťal ma však. Vo chvíli, keď som si uvedomila, čo sa stalo, do očí sa mi natlačili slzy a ja som sa nešťastne rozplakala. Sirius ma pustil a hneď si ma k sebe privinul.

„Pst, bol to len sen,“ chlácholil ma. Neprestávala som však plakať. Pred očami som stále mala mamin prázdny pohľad. Zachvela som sa.

„Sirius,“ zavzlykala som. Pohladil ma po vlasoch. V tej chvíli sa dvere otvorili a dnu nakukol Orion- akosi som si zvykla oslovovať ho menom a nie otec.

„Čo sa deje?“ starostlivo sa spýtal, keď zbadal moju uslzenú tvár.

„Nič, bol to len nejaký zlý sen. Ale už je to v poriadku,“ odpovedal namiesto mňa Sirius. „Postarám sa o ňu, môžeš ísť spať.“

Orion si ma skúmavo prezrel, kývol hlavou a vyšiel z izby. Trochu som sa upokojila, no nechcela som ostať sama. A nechcela som zatvoriť oči. Bála som sa, že znova uvidím všetky tie hrôzy.

„Sirius, prosím, ostaň tu so mnou,“ požiadala som ho potichučky. Odtiahol sa odo mňa, na chvíľu sa mi zahľadel do očí, až sa napokon usmial.

„Tak dobre,“ prikývol. Lepšie sa usadil a ja som sa oprela o jeho rameno. Odrazu som sa cítila krásne. Mala som pri sebe svoju rodinu, i keď nebola práve najdokonalejšia- Walburga. Ale aj to patrí k životu. Mala som brata, nevlastného hoci, ktorý teraz ostal pri mne. Bol odo mňa starší síce len o zopár mesiacov, no mala som pocit, akoby to bol môj VEĽKÝ brat. Taký, o akom som vždy snívala.

„Čo sa ti snívalo?“ spýtal sa ma opatrne. Potiahla som nosom a povzdychla si.

„O mame... a o tete Josephine,“ odpovedala som slabo.

„Chýbajú ti, však?“

„Ani nevieš, ako veľmi,“ utrúsila som. Sirius ma povzbudzujúco pohladil po ruke.

„Ale teraz máš nás. Viem, že to nie je to, čo by si si priala. Ale chcem, aby si sa tu cítila rovnako dobre ako kedysi doma.“

***

Nemala som rada, keď ma Walburga budila skoro ráno len preto, aby som „nevyspávala do obeda“. Možno mi len závidela, že som vedela spať pekne dlho a ona nie. Dnes sa však malo ísť na Rokfort. A ja som bola hore už o siedmej. Nie preto, že by ma zobudil Kreacher na Walburgin rozkaz. Skôr preto, že som nemohla spať. Veľmi som sa tešila na Rokfort. No zároveň som sa aj bála.

Teraz som sedela za stolom a civela na figúrky pred sebou. Keďže sme ešte mali kopu času, rozhodla som sa zahrať si s Regulusom šach. Bol celý nešťastný z toho, že nemôže ísť so mnou a Siriusom na Rokfort. Nuž som ho chcela nejako rozptýliť.

„Lynn, Sirius! Poďte už, je čas ísť!“ zvolal na nás Orion. Naposledy som posunula figúrkou a vstala.

Rýchlo som vbehla na chodbu, kde som sa obula a vzala do rúk sveter. Otočila som sa k Walburge. Postávala kúsok odo mňa spolu s Regom. Nevedela som, ako sa s ňou rozlúčiť, nuž som jej len podala ruku. Prijala ju a jemne ju stlačila vo svojej dlani, znova nahodiac ten svoj „úžasný“ výraz. Regulusa som silno objala a postrapatila mu vlasy.

„O rok pôjdeš s nami,“ usmiala som sa naňho. Načo Sirius len pritakal a tiež sa s ním aj s Walburgou rozlúčil.

„Dúfam, že sa za vás nebudem musieť hanbiť,“ povedala predtým, než sa za nami zatvorili dvere. So Siriusom sme na seba pozreli a pevne uchopiac naše kufre sme vyrazili vpred.

Na stanicu King’s  Cross sme došli o dvadsať minút. Poriadne sme sa rozlúčili s Orionom a ponáhľali sa nájsť si prázdne kupé. Nemuseli sme ho hľadať dlho. Cestou sme ale stretli Dromedu. Bella sa už niekde flákala po celom vlaku, určite. No len sme sa s nimi pozdravili a vošli do prvého prázdneho kupé. Odložila som si kufor pod sedačku.

„Al mi bude chýbať. Ale Reg sa oňho postará lepšie. Bude sa mu môcť venovať viac ako ja,“ vzdychla som. Sirius pokýval hlavou. Po chvíľke sa vlak pohol a zo mňa sa vydral dlhý výdych.

„Už sa neviem dočkať,“ poznamenal Sirius nadšene. Široko som sa naňho usmiala. V tej chvíli sa dvere do nášho kupé otvorili a dnu vpadol nejaký mladík. Skúmavo som si ho prezrela. Mal strapaté čierne vlasy a okrúhle okuliare, za ktorými mu žiarili dve veselé hnedé očká.

„Sorry, že som tu len tak vpadol, ale pokúšam sa nájsť nejaké voľné kupé. Žiadne som nenašiel a tak mi napadlo, či by som sa k vám mohol pridať,“ povedal.

„Jasné,“ vyhlásil Sirius zvesela, načo sa ten mladík posadil hneď vedľa neho. Batožinu si zastrčil pod sedadlo a pozrel na nás.

„Som James Potter,“ oznámil nám.

„Sirius Black a moja nevlastná sestra Lynn,“ odvetil Sirius. Usmiala som sa na Jamesa, keď sa na mňa skúmavo zadíval.

Na chvíľu sme sa všetci rozrečnili, keď sa na chodbe ozval nejaký hluk. Niekto sa zasmial a niekto iný zas zapišťal. Rýchlo som vybehla na chodbu spolu so Siriusom a Jamesom. A kúsok od našich dverí boli decká, takže som nevidela, čo sa deje.

„Prestaňte, nechajte ho!“ povedal niekto rozčúlene. Znova sa ozval smiech. Už som sa chcela pohnúť vpred, keď mi na ramene pristála niečia ruka. Rýchlo som sa obzrela. Bola to nejaká dievčina a v druhej ruke držala prútik. Prešla vôkol mňa.

„Čo sa tu deje?“ spýtala sa autoritatívnym hlasom, načo vrava hneď utíchla a niektorí sa jej aj uhli. V tej chvíli som to zbadala. Na zemi sedel malý, tučný chlapec a vedľa neho mu ruku podával jeho presný opak. Chudý a o niečo vyšší ako on. A napokon traja zvyšní. Medzi nimi som spoznala Luciusa. Ale čo tu ten robí? A odrazu mi to došlo pri pohľade na toho tučného chlapca, stavajúceho sa na nohy. Oni mu chceli niečo urobiť?

„Malfoy, už znova ty,“ vzdychla si tá dievčina. „Za toto tvoje správanie ti strhávam päť bodov. A varujem ťa, ešte raz-“

„Áno, áno,“ skočil jej menovaný unavene do reči. „Pôjdeš za riaditeľom a všetko mu vyžaluješ. Jasné, pochopil som.“

Zarazila ma toľká arogancia v jeho hlase. Premeral si to dievča pohŕdavým pohľadom, otočil sa na päte a spolu so svojimi dvoma spoločníkmi hrdo odkráčal preč. To dievča sa na nás len jemne usmialo a prikázalo nám vrátiť sa späť do svojho kupé. Ja som ale nechcela. Chcela som vedieť, či je ten chlapec v poriadku. Nuž som k nemu rýchlo podišla.

„Si v poriadku?“ spýtala som sa ho starostlivo. „Urobil ti niečo?“

On však neodpovedal.

„Našťastie nie. Snažil som sa im v tom zabrániť,“ odpovedal namiesto neho ten druhý, ktorý mu pomáhal vstať. Keď som mu pozrela do očí, až som sa takmer zarazila. Také oči som ešte nevidela nikde. Taká zvláštna farba.

„Môžete sa k nám pridať, ak chcete,“ ponúkla som, kývnuc rukou k Siriusovi a Jamesovi.

„Remus Lupin,“ zamrmlala som si sama pred seba, prezerajúc si chudého chlapca so svetlými vlasmi a všedným výzorom. Až na tie oči, tie boli nevšedné. Kráčala som práve k hradu a snažila sa nezabudnúť mená detí, ktoré som dnes spoznala. A tak som si ich hovorila potichučky, aby sa mi viac zaryli do hlavy.

Pozrela som na okrúhleho chlapca, ktorého predtým vo vlaku Remus obraňoval. To bol Peter Pettigrew. Vedľa neho chlapec s okrúhlymi okuliarmi a strapatou čiernou šticou na hlave, James Potter, a pred ním Sirius.

Hradom som bola očarená. Bol naozaj nádherný. A tá Veľká sieň! Keď nás profesorka McGonagallová vpustila dnu, všetci prváci sme nervózne naklusali až k profesorskému stolu úplne vpredu. Po celej dĺžke sa tiahli štyri dlhokánske stoly plné deciek. Po chvíľke sa začalo triedenie.

„Blacková Lynnette,“ ozvalo sa sieňou. Zhlboka som sa nadýchla a podišla k stolčeku, na ktorý som sa posadila a položila si na hlavu Triediaci klobúk.

„Kam ťa dať, mladá Blacková?“ začula som tichý hlások vo svojej hlave. To bol asi ten klobúk. Napäto som čakala. Bolo mi jedno, kam sa dostanem, preto som sa nezaťažovala tým, do ktorej fakulty presne chcem ísť.

„Nechám to na teba,“ zašepkala som.

„Tak na mňa, no tak ako chceš, Blacková,“ povedal zvesela. „Nuž teda: Bystrohlav!“ zvolal nahlas.

Prekvapene som zamrkala. Zložila som si z hlavy klobúk, zoskočila zo stolčeka a zamierila k bystrohlavskému stolu, kde sa na mňa zoširoka usmiala tá dievčina z vlaku, ktorá Luciusovi strhla body. Pozrela som práve naňho. Sedel za slizolinským stolom a zamračene na mňa hľadel. Keď si uvedomil, že sa naňho dívam, povrchne podvihol obočie a odvrátil odo mňa svoj pohľad.

Čo ma ale väčšmi prekvapilo bolo to, keď Siriusa klobúk zaradil do Chrabromilu. Zovrelo mi hrdlo. Úžasné. Ostala som sama. Bolo mi jasné, že Sirius si tam nájde rýchlo priateľov, ale čo ja? Nesmelé dievča, ktorého silnou stránkou rozhodne nie je komunikatívnosť.

Aj Jamesa, Remusa a Petra klobúk zaradil do Chrabromilu, čo ma ešte väčšmi ranilo. So Siriusom sme sa na seba len smutne usmiali.

To teda bude, pomyslela som si nešťastne. A to teda aj bolo...