Záškodníci

Ahojte!  Nuž, tretia kapitola je na svete a ja vám ju sem môžem konečnee dať. Zbytočne kecať nebudem, tak teda príjemné čítanie ako vždy.

Užite si kapitolku.

Vaša Lizy

„Nie je to fér,“ skonštatovala Michelle na ďalší deň moju situáciu. Sedela som na svojej posteli v tureckom sede a naštvane zazerala na okno. Skutočne som bola veľmi nazlostená. Na mojich rodičov a vlastne aj na Evanových. Ale určite to bol Walburgin nápad.

„Tvoj otec to určite nedovolí, má ťa rád,“ snažila sa ma Carol povzbudiť. Pozrela som na ňu.

„Nie,“ pokrútila som hlavou. „Mala si vidieť, ako sa včera tváril. Oni to myslia vážne,“ dokončila som zúfalo.

„Ešte šťastie, že je víkend,“ poznamenala odrazu Michelle. S Carol sme na ňu zazreli. Nevinne pokrčila plecia. „Môžeš sa aspoň dať dokopy.“

Spustila som plecia, vydýchla a radšej sa zatvorila do kúpeľne, kde som si poriadne umyla tvár.

„Evan sa na mňa tak musel dívať práve kvôli tomu. On to vie určite dlhšie ako ja,“ povedala som cestou do Veľkej siene. Už som išla znovu niečo povedať, keď mi to došlo. „A určite to vedeli aj oni...“ vydýchla som.

Odrazu som v sebe pocítila nával zlosti. Prekonala som tých niekoľko metrov, ktoré ma delili od Veľkej siene, a vtrhla dnu. Nevraživo som zabodla pohľad do svojho brata. Spokojne raňajkoval a popritom sa bavil so svojimi kamošmi. James Potter si všimol, že na Siriusa hľadím, drgol doňho a kývol ku mne hlavou. Sirius sa na mňa pozrel. Keď zbadal môj naštvaný pohľad, uškrnul sa, šibnúc pritom pohľadom k slizolinskému stolu. Tiež som ta pozrela, aby som zistila, komu venoval ten letmý pohľad. Iste, mohla som si myslieť. Regulus s Evanom sedeli vedľa seba, takže Sirius pozrel zjavne na oboch.

Zabodla som svoje oči späť doňho. Zistila som, že kráča ku mne. Nuž som mu vykročila vpred. Keď sme zastavili oproti sebe, pustila som sa doňho.

„Ty si to vedel! Vedel si, čo majú v pláne a nič si mi nepovedal! Ako môžeš byť tak sebecký, Sirius?! To ti už na ničom nezáleží?!“ vyhŕkla som zo seba na jeden dych, až na nás pozrela celá sieň. Bolo mi to v tej chvíli tak trochu jedno, len som zo seba chcela všetku tú zlosť dostať preč. A Sirius sa mi zdal viac ako vhodný terč.

„Lynnette, prosím ťa, upokoj sa. Vyvádzaš ako malá,“ povedal úplne pokojným hlasom, ktorý ma len väčšmi vytočil.

„Je mi to ukradnuté!“ vyprskla som, rozhodiac rukami. „Vedel si o tej zvrátenosti! Prečo si mi to nepovedal?! Prečo si s tým nič neurobil?!“

Už mi nestačilo kričať, chcela som ho udrieť. Zúfalo som si prehrabla vlasy a obzrela sa po sieni. Baby stáli len kúsok od nás a nervózne nás sledovali. Pozrela som na Regulusa. Tváril sa dosť napäto a akoby tam ani nebol. Otočila som sa späť k Siriusovi. Nechali ma v tom samú! Zúrivo som zavrčala.

„Tak to vám veľmi pekne ďakujem,“ zavrčala som, pozrúc to na Siriusa, to na Regulusa, a vypochodovala som zo siene.

Vpochodovala som do klubovne ako taká fúria a hodila sa do kresla. To sú teda úžasní bratia! Na nich sa fakt dá spoľahnúť. Stavím sa, že sa ani nepokúsili nejako Oriona s Walburgou presvedčiť, aby mi to nerobili.

Našťastie mi baby priniesli do izby raňajky, a tak som nemusela byť celý deň hladná. Nechystala som sa totiž ísť na obed a ani na večeru. Nechcela som vidieť tie zvedavé tváre. A vlastne aj preto som sa schovala za knihy v knižnici.

„Lynn,“ ozvalo sa spoza knihy. Neunúvala som sa však zistiť, kto to za ňou stojí. Vedela som to veľmi dobre. A nechcelo sa mi ani nijako reagovať na to jemné oslovenie. Reg sa posadil vedľa mňa a trpezlivo čakal, až ma to trucovanie prejde.

„Nedívaj sa na mňa,“ zamrmlala som. Aj keď som hľadela do knihy, nečítala som ju, len som sa tak tvárila, aby som sa nemusela pozrieť na svojho brata.

„Lynn, dozvedel som sa to iba pred dvoma dňami a to len z listu, ktorý mi matka napísala,“ oznámil mi. Zazrela som naňho.

„A to má akože ospravedlniť to, že si mi to nepovedal-“

„Nechcela, aby som ti to povedal ja. Mal ti to povedať otec,“ skočil mi do reči. Začula som blížiace sa kroky, nuž som stíšila hlas. Nepotrebovala som, aby ma odtiaľto knihovníčka vyhodila.

„A ani to neospravedlní fakt, že si s tým nič neurobil,“ dodala som urazene. „Ja by som to pre teba urobila. Radšej, ako sa dívala na to, že si vezmeš niekoho, koho vôbec, ale vôbec nemáš rád.“

„A ako som to mal podľa teba urobiť? Som predsa tu a matka s otcom v Londýne. List by im ani nestihol včas dôjsť,“ obraňoval sa. Zaklapla som knihu.

„Tak to urob teraz,“ pokrčila som plecami. Vstala som a začala si ukladať knihy na kôpku. Reg vstal tiež. Vtom sa pri nás zjavila madam Pinceová s prísnym pohľadom. Nevinne som sa na ňu usmiala.

„Už odchádzame,“ povedala som jej jemne. Prezrela si nás, prikývla a odpochodovala preč. Reg sa otočil späť ku mne.

„Vieš, že to nemá žiadnu cenu. Mala by si si ho vziať. Matka pre to urobí čokoľvek, je tvrdohlavá.“

„Aj ja som tvrdohlavá ,“ pozrela som naňho ponad plece. „Ja si Evana nevezmem. To ti prisahám tu a teraz. A môžeš to rovno odkázať Walburge.“

Nato som schmatla knihy a vyšla z knižnice. Stačila som prejsť niekoľko metrov, keď som takmer vrazila do Siriusa. Keď si uvedomil, že som to ja, pohodil svojimi dlhými vlasmi a znova nahodil na tvári ten svoj nenapodobiteľný úsmev. Zamračila som sa.

„Ešte aj ty začínaj,“ zavrčala som predtým, než stihol čokoľvek povedať. Nečakala som na jeho reakciu. Prešla som vôkol neho a mierila ďalej do klubovne. No on ma zastavil tým, že ma chytil za predlaktie. Nazlostene som sa k nemu otočila a vytrhla si ruku z jeho zovretia. „Daj mi pokoj, Sirius. S Regulusom ste ma obaja nechali v štichu,“ vravela som odrazu nie naštvane, ale skľúčene.

„To ty si sa prestala baviť so mnou, Lynnette, nie ja s tebou. Ty si tvrdila, že som somár a namyslené decko,“ nenechal ma pokračovať. Spľasla som. Nevedela som, čo na to povedať, a tak som sa len otočila na päte a odkráčala preč. Bolo mi ešte horšie ako predtým.

***

Ležala som vo svojej posteli s rukami bezpečne uloženými za hlavou a tupo zazerala na nebesá postele. Stále som premýšľala nad tým hlúpym nápadom. Čo je to, premerlina, za sprostosť?! Vlastné dieťa nútiť do manželstva s niekým viac-menej cudzím!

„Ach, drahý Merlin,“ vzdychla som sama pre seba. Spoza dverí do kúpeľne vykukla Michelle.

„Nemôže to byť až také hrozné,“ poznamenala zamyslene. Strelila som po nej pohľadom.

„Michelle, ty radšej nič nevrav. Vôbec mi nepomáhaš,“ odvetila som frustrovane.

„Nejako sa to musí dať vyriešiť,“ povedala po chvíľke ticha Carol od vedľajšej postele. Presne v tej chvíli do izby vošla Teresa s Tammy. Obe si ma prezreli pohŕdavým pohľadom.

„Čo? Už znova máš problém s akné?“ zatiahla Teresa povýšenecky. Otvorila skriňu a vytiahla z nej sveter.

„Áno. Požičiaš mi ten tvoj krém, ktorý používaš už tri roky a aj tak ti nepomáha?“ spýtala som sa jej naoko vľúdne. Nemohla však v mojom hlase prehliadnuť tú obrovskú dávku irónie. Prižmúrila oči, našpúlila pery a obe vypochodovali z izby, buchnúc pritom dverami.

„Pôjdeme na raňajky?“ ozvala sa Michelle z kúpeľne. „Už mi škŕka v žalúdku.“

Carol si zjavne všimla môj výraz v tvári, pretože sa posadila a nahodila ten svoj mentorský pohľad.

„Nemôžeš sa mu donekonečna vyhýbať. Teraz máš šťastie, lebo je víkend. Ale už zajtra je škola a máme s ním elixíry. Navyše, mala by si sa normálne najesť,“ dohovárala mi. Zamračila som sa.

„Opäť mi môžete priniesť jedlo sem,“ pokrčila som plecami.

„To teda nemôžeme!“ zatrhla to hneď. Vstala, podišla ku mne, schmatla ma za ruku a násilne vytiahla z postele.

„Čo robíš, Caroline?“ zavrčala som.

„Ty sa teraz pôjdeš dať dokopy a pôjdeš sa s nami najesť do siene ako každý zdravý študent,“ prikázala mi. Pod jej pohľadom som nemala na výber. Nuž som sa pobrala do kúpeľne, kde som si urobila rannú očistu a natiahla na seba džínsy a sveter.

„Nechápem, ako som sa na to dala nahovoriť,“ zamrmlala som nespokojne cestou do siene. Už som sa chcela otočiť a rýchlo odkráčať preč, no Carol ma včas chytila za ruku.

„Len pekne poď a nefňukaj.“

Pred dverami do siene ma našťastie pustila. Zhlboka som sa nadýchla a nedobrovoľne ich obe nasledovala k nášmu stolu. Ani som na nikoho nehľadela. Len som sa so sklonenou hlavou posadila, nabrala si raňajky a pustila sa do nich.

Celý čas som na sebe cítila niečí pohľad, no radšej som nechcela vedieť, kto sa na mňa toľko díva. Rýchlo som do seba naliala zvyšok kávy a pozrela na baby. Michelle si popíjala čaj, listujúc v Dennom prorokovi, a Carol hľadela kamsi za mňa. Tak veľmi som sa chcela obzrieť a zistiť, s kým si vymieňa očný kontakt, no bála som sa, že tam uvidím niekoho.....

Niekto za mojím chrbtom sa zasmial. V tej chvíli som tresla pohár o stôl a vstala.

„Poďme už,“ prosebne som zašepkala. Obe na mňa nechápavo pozreli. Povzdychla som si, pozrela do zeme, tak späť na ne a vykročila zo siene. Niekto na mňa zavolal, no ja som to ignorovala a ďalej kráčala preč. Keď som z nej vyšla, uľavene som vydýchla. Odrazu sa ale niečo stalo a ja som ostala zarazene stáť na mieste.

Predo mnou preletelo nejaké kúzlo a takmer trafilo Siriusa. Vyvalene som hľadela to naňho, to na Luciusa. Obaja mali v tvári vpísanú zlosť, veľa zlosti. A pálili po sebe akési kúzla. Nikto z prizerajúcich sa ich nechcel zastaviť. Zjavne sa len báli. A ja som chcela niečo urobiť, ale ten šok mi zabránil dokonca aj dýchať! Vo chvíli, keď Sirius vypálil po Luciusovi nejaké kúzlo, ktoré ho len tesne minulo, prebrala som sa. Vytiahla som svoj prútik a vytvorila medzi nimi neviditeľný štít. Ich vlastné kúzla ich odhodili zopár centimetrov dozadu. Podišla som bližšie k nim, založiac si ruky vbok. Konečne využijem svoje privilégia prefekta.

„Kto začal?“ spýtala som sa tvrdo oboch chalanov. Ani jeden mi neodpovedal. Kto vie, či preto, že nechceli, alebo boli natoľko zaneprázdnení čistením si svojich vecí. „Tak?“ zvýšila som hlas.

„Samozrejme, že ten hlúpy Chrabromilčan,“ odsekol Lucius. Spražila som ho pohľadom a preniesla svoj prísny (aspoň som dúfala, že bol prísny) pohľad na môjho brata.

„Sirius?“

„Áno, ja som vytiahol prútik ako prvý,“ priznal sa ľahostajne. Prižmúrila som oči.

„Ale predpokladám, že túto debatu začal Lucius,“ spýtavo som naňho pozrela. Zamračil sa.

„Nestaraj sa do vecí, do ktorých ťa nič, Blacková,“ zavrčal a napravil si oblečenie.

„Nerozprávaj sa tak s ňou!“ vybrechol naňho Sirius spoza môjho chrbta. Behom sekundy na seba znova vytiahli prútiky.

„Netvár sa, že ti na nej záleží, Black,“ zasmial sa Lucius povrchne. „Doteraz si si ju nevšímal, tak sa prestaň hrať na hrdinu.“

Jeho slová ma prekvapili. Nikdy by som si nepomyslela, že by si Lucius Malfoy všímal vzťah medzi mnou a mojím nevlastným bratom. Ale to v tej chvíli nebolo podstatné. Áno, mala som na Siriusa zlosť, ale nevedela som, či sa chcem postaviť výhradne na jeho stranu. A aj keď sme sa s Luciusom nikdy veľmi nebavili, nezdal sa mi tak otrasný, ako som počúvala od ostatných. Neviem, čím to bolo, no ja som ho nevidela až tak tmavo.

Nevedela som, čo robiť. Odrazu po sebe znova začali páliť nejaké kúzla a ja som si v tej chvíli uvedomila, aká som len hlúpa. Neviem, prečo som to urobila, no postavila som sa tvárou k Siriusovi. A on presne v tom istom okamihu vypálil kúzlo po Luciusovi. Ale keďže som stála pred Luciusom, to kúzlo ho nemohlo trafiť. Namiesto neho, trafilo mňa. Vlastne, len mi šuchlo o plece.

Nastalo hrobové ticho a odrazu, akoby niekto spomalil čas. Pozrela som na Siriusa, ktorý zarazene hľadel na mňa, na moju ruku. Tiež som na ňu pozrela. Niekoľko centimetrov pod plecom som vo svetri mala veľkú dieru a vytekal mi z nej pramienok jasnočervenej krvi. Vyvalila som oči. Nevedela som pochopiť, ako sa to mohlo stať a prečo sa to stalo. Zatočilo sa mi v hlave a podlomili sa mi kolená. Len som cítila, ako ma niekto zozadu zachytil.

„Urobte niečo,“ začula som vzdialený hlas. Mala som pocit, akoby od tej bláznivej chvíle prešli tri dni. Keď ma niekto chytil za zranenú ruku a mne ňou prešla ostrá bodavá bolesť, precitla som a otvorila oči.

Sedela som na zemi a predo mnou stál vystrašený Sirius. Remus kľačal vedľa neho, to on mi chytil ruku a práve ju skúmal. Za nimi som zbadala stáť Jamesa a Petra, no aj Michelle a Carol.

„Si úplný hlupák, Black. Druhý krát si dávaj pozor, či sa náhodou tvoja bláznivá sestra nechce hodiť medzi nás,“ ozval sa hlboký hlas spoza mňa. Spoza mňa nad mojou hlavou. A ja som si uvedomila, že sa o niekoho opieram. Pozrela som ta. Bol to Lucius. Vydral sa zo mňa prerývaný výdych.

„Vy ste idioti,“ zachrčala som. Zo Siriusa vyšiel divný, neurčitý zvuk. Niečo medzi smiechom a povzdychom.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ma Lucius. Och, áno, spýtal sa ma to sám Lucius Malfoy! Neuveriteľné. Oprela som si o jeho hruď hlavu a privrela viečka. Bolo to divné, no jeho vlasy, ktoré ma šteklili na čele, ma akýmsi zvláštnym spôsobom upokojovali.

„Čo myslíš, ako sa mám cítiť, keď som ti zachránila kožu? To si nikdy v živote neodpustím. Nemám ani tušenia, čo to do mňa vošlo,“ vravela som chrapľavým hlasom a dosť namáhavo. Vážne, dalo mi veľa práce, vypotiť zo seba tie tri vety.

„Je v poriadku,“ skonštatoval.

„Mala by si s tým zájsť k madam Pomfreyovej,“ poradil mi Remus. Druhou rukou som si prešla po tvári.

„Nie, ja radšej ostanem tu. Takto mi je fajn,“ poznamenala som. Lucius nado mnou sa zasmial. To je divný deň. Alebo ja snívam. „Neudrela som sa do hlavy? Mám pocit, že som počula Luciusa sa zasmiať.“

„To sa ti len zdalo,“ odvetil práve menovaný. „Ale tiež si myslím, že by si mala zájsť k Pomfreyovej. Mala by ti dať nejaké prášky, v poslednej dobe sa správaš dosť divne.“

V jeho hlase som počula preňho typický výsmech a povrchnosť.

„Keď to vravíš ty,“ odsekla som naoko urazene. On spolu s Remusom mi pomohli vstať. Zatočilo sa mi v hlave, no ustála som to. Pozrela som na svoju ruku. Cez sveter mi presakovala krv, takže som na ruke mala obrovský červený fľak.

„Čo sa to tu deje?“ začula som spoza davu hlas Lily Evansovej. Predrala sa k nám a keď zbadala moju ruku, potichu zhíkla. „Čo sa ti stalo, Lynnette?“

„Ale nič, len malá nehoda,“ zaklamala som okamžite. Lily zamračene pozrela na Záškodníkov.

„Zasa ste sa bili?“ hodila pritom škaredý pohľad aj po Luciusovi. Ten stiahol obočie, prezrel si ma ešte skúmavým pohľadom a bez slova odkráčal preč.

Museli sme jej vysvetliť, čo sa stalo. Potom ma všetci nútili ísť do Nemocničného krídla, no mne sa dva krát nechcelo. Nuž mi Lily, dobrá duša, ošetrila ruku. Bola v tom skvelá. Vždy som vedela, že sa hodí na liečiteľstvo. A keď sme aj občas mali spolu hliadky, vravela mi o tom tak nadšene, až nebolo pochýb, že sa na tú prácu hodí.

Keď som spolu s babami vykročila pomaly do klubovne, zastavil ma Sirius. Neochotne som sa k nemu otočila.

„Lynn, veľmi ma to mrzí. Nevedel som, že sa tam postavíš. Fakt, prepáč,“ povedal rýchlo a na jeden dych.

„Je jedno, či som sa tam postavila alebo nie. Nemal si to urobiť vôbec,“ pokrútila som hlavou.

„A čo som mal robiť? Veď vidíš, ako sa správal,“ rozhodil rozhorčene rukami.

„Mal si ho ignorovať,“ odvetila som jednoducho. „Veď ho poznáš, robil to len preto, aby ťa naštval.“