Záškodníci

Ahojte, decká!  Keďže sú prázdniny, dostala som sa konečne k písaniu. Takže vám sem dnes pridávam ďalšiu kapitolku  Tak si ju užite. A, samozrejme, aj prázdniny.

Príjemné čitanie!

Vaša Lizy

Slnko už pomaly vychádzalo nad obzor a na oblohe tak vytváralo červené a ružové pásy. Vtáčiky veselo poletovali po okolí hradu, vyspevujúc si pritom svoje piesne. Na vzdialené kopce padala jemná hmla a do nosových dierok sa mi cez pootvorené okno dostávala príjemná vôňa jesene.

Celé mi to však kazila bolesť ramena. Kvôli tomu som ani nemohla spať. Len som sa celú noc prevaľovala v posteli a snažila sa nemyslieť na tú bodavú bolesť. A teraz som sedela v kresle v klubovni, šúchajúc si pritom zranenú ruku.

„Nespala si?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Nemusela som sa otočiť, aby som zistila, kto tam stál. Neodpovedala som. Charlie obišiel kreslo a kvokol si k mojim nohám. „Snáď ťa to nenahnevá, no Carol mi povedala, čo sa stalo. Úplne všetko.“

„Všetko?“ utrúsila som, hľadiac neprestajne von oknom.

„Áno. Aj o Rosierovi, aj o tej ruke,“ odvetil. Na chvíľu nastalo ticho. On si hľadel na ruky a ja von oknom. „Čo chceš ďalej robiť?“

„Nemám poňatia,“ nestačil ani poriadne dokončiť otázku, hneď som mu odpovedala. Skutočne som nevedela, čo robiť. Nechcela som to ale takto nechať. Nemôžem predsa dovoliť, aby sa stalo niečo také hlúpe.

„Mala by si sa ísť dať dokopy, o chvíľu budú raňajky,“ povedal po chvíľke ticha. Konečne som naňho pozrela. Súcitne sa na mňa díval. Ja som ale žiaden súcit teraz nepotrebovala. Ten mi aj tak nepomôže. Bez slova som vstala a zamierila do izby. Počula som, ako si potichu povzdychol. Zaťala som päste a vbehla do izby.

Baby ešte spali. Zato Tammy a Teresa už pochodovali hore-dole. Keď ma zbadali vojsť, uškrnuli sa na seba.

„Ale, ale, kto sa to vracia z nočnej prechádzky?“ zatiahla Tammy naoko sladkým hláskom. Zazrela som na ňu a radšej zobudila baby.

„Tak ty sa s nami nerozprávaš?“ pozdvihla Teresa pobavene svoje dokonalé obočie. Otočila som sa k nej a vyčarila na tvári „úprimný“ úsmev.

„No páni, ty si si to všimla. To musíme osláviť. Predsa len nie si taká tupá, ako vyzeráš,“ tľapla som rukami. Hneď som to oľutovala. Zabolelo ma v ramene. Chytila som sa zaň a zmraštila tvár.

Teresa už chcela niečo povedať, no zabránila jej v tom Carol, ktorá práve vstávala z postele.

„Ani sa o to nepokúšaj, Teresa,“ zavrčala na ňu. Menovaná si ju premerala povrchným pohľadom, vzala si svoju tašku a spolu s Tammy odišli.

Carol s Michelle na mňa spýtavo pozreli. Zavrtela som hlavou, vzala si uniformu a zatvorila sa v kúpeľni. Musela som si ta umyť tvár so studenou vodou, aby som sa upokojila.

Počas celej dvojhodinovky čarovania som sedela na svojej stoličke ako na ihlách. A to z dvoch dôvodov. Prvým bola nasledujúca hodina- elixíry so Slizolinom a teda aj Evanom. A druhým bola otrasná bolesť zranenej ruky, ktorá ma bolela čím ďalej tým viac a nútila ma prestávať vnímať okolie. Cítila som, ako mi klesali viečka a už som nevládala ani otvoriť ústa, aby som Carol vedľa seba upozornila na to, že niečo nie je v poriadku. Pomalým pohybom som otočila hlavu doľava k mojej ruke. Cez bielu košeľu mi presakovala karmínovočervená krv. Zdvihla som nezranenú ruku a drgla do Carol, ktorá pozorne počúvala profesorov výklad. Pozrela na mňa so stiahnutým obočím. Asi som nevyzerala práve najlepšie, pretože sa hneď zatvárila vydesene. Pohľad jej zaletel k môjmu zraneniu. Vypúlila oči a v sekunde bola na nohách.

„Pán profesor, Lynnette krváca,“ dostala zo seba. Vedela som, že krvácam, no celkom mi to došlo až v tej chvíli. Prekvapene som pozrela na svoju dlaň, ktorú som len pred niekoľkými stotinami priložila k zašpinenej košeli. Mala som na nej krv. Čakala som, že ma prepadne panika, no nič také sa nestalo. Odrazu sa pri mne objavil profesor Flitwick a už vyťahoval prútik. Keď ním namieril na moju ruku, prišlo mi zle a ja som na nejakú chvíľu stratila vedomie.

Otvorila som oči. Hneď ma však oslepilo slnko, ktoré dopadalo do priestrannej miestnosti s posteľami. Obzrela som sa vôkol seba. Bola som v Nemocničnom krídle. No za celých šesť rokov som sa na ňu nedívala z tohto uhla ani raz. Keď som sem aj prišla, tak to bolo len po elixír proti bolesti hlavy, brucha a pod. Bolo teda zvláštne ležať na jednej z mnohých postelí.

Pozrela som na hodiny zavesené nad dverami do kabinetu ošetrovateľky. Vydýchla som. Výborne, preležala som v tej posteli elixíry, obed, SOZT a len nedávno sa začali runy. A až po chvíľke uvažovania mi došlo, prečo som tu. Moje oči zabehli k zranenej ruke. Nemala som už na nej ten krvavý fľak a už ma ani nebolela. Vydýchla som si, položiac si hlavu späť na vankúš.

„Tak ste sa prebrali?“ ozval sa miestnosťou hlas madam Pomfreyovej. Otvorila som oči a pozrela na ňu.

„Áno, už áno,“ prikývla som. Podišla ku mne s podnosom, ktorý položila na nočný stolík vedľa mňa.

„Ako sa cítite?“ skúmavo si prezrela moju tvár.

„Vďaka vám oveľa lepšie,“ odvetila som namáhavo. Práve som sa pokúšala posadiť, ale akosi som zabudla na fakt, že by som sa o tú ruku opierať nemala. Zasyčala som.

„Nemali by ste sa namáhať, slečna Blacková. Vaša ruka potrebuje oddych. Ale ak budete brať tieto elixíry, čoskoro sa vám vylieči,“ vravela vľúdne, podávajúc mi flakón s akýmsi elixírom. Poslušne som si ho od nej vzala a na hlt vypila. „Výborne. Teraz sa najedzte a ešte si pospite. Potrebujete spánok.“

„A ako dlho tu budem musieť byť?“ spýtala som sa jej s nádejou.

„Tak dlho, ako bude treba,“ usmiala sa. Povzdychla som si. „Dnes tu určite musíte ostať, ale ak vám bude zajtra lepšie, tak vás ráno pustím.“

Nato odkráčala do svojho kabinetu, nuž som sa pustila do jedenia. Po chvíľke sa mi podarilo znova zaspať.

***

Zacítila som vedľa seba nejaký pohyb a silný mužský parfum. Otvorila som oči. Miestnosť osvetľovalo len zopár sviec na nočnom stolíku. A keď som ta pozrela, niekto tam stál. Až som zvrieskla, ako som sa zľakla. Ten niekto sa ku mne hneď nahol, takže som zbadala aj jeho tvár. Vydýchla som a chytila sa za srdce.

„Vydesil si ma,“ vytkla som mu hneď. Evan sa zatváril ospravedlňujúco a posadil sa na stoličku vedľa postele. Zamrvila som sa, napraviac si perinu. „Čo tu robíš?“

„Prišiel som ťa pozrieť,“ pokrčil plecami. Pochybovačne som stiahla obočie. „Bál som sa o teba, Lynn. Dopočul som sa to len čistou náhodou, no hneď som ťa chcel vidieť. Ale Pomfreyová trvala na tom, že musíš oddychovať.“

Jeho záujem ma prekvapoval. A to veľmi. A prekvapovalo ma aj to, že menovaná liečiteľka nevyšla zo svojho kabinetu na môj výkrik. Určite ho musela počuť. Pozrela som na tie dvere. Evan si to všimol.

„Niekam si na chvíľu odbehla,“ odpovedal hneď. Uprela som naňho svoj pohľad. Bola som natoľko udivená, že som nevedela, čo robiť. Pokrčil znova svojimi plecami. „Už tu nejakú tú chvíľu som. Chcel som si byť istý, že si v poriadku,“ doložil trochu napäto.

„Udivuješ ma,“ dostala som zo seba. Nahol hlavu kúsok doprava.

„Nedívaj sa tak, Lynn. Po tom výstupe s Blackom vo Veľkej sieni mi je jasné, že o tom vieš. Takže na teba musím teraz dozerať, dalo by sa povedať,“ povedal pokojným hlasom. Moje obočie vyletelo vysoko do vlasov.

„Dozerať?“ zopakovala som. Neodpovedal, len mi hľadel do očí. Pomaly som sa posadila a zhlboka sa nadýchla. Radšej som sa vyhla očnému kontaktu a zadívala sa na pyžamo, do ktorého ma ešte predtým navliekli. Na ruke som na ňom mala krpatý červený fľak. „Evan, mal by si niečo vedieť. Ja-“

„Viem, čo chceš povedať,“ skočil mi do reči. „Došlo mi to hneď po tom výstupe. Reagovala by si inak, keby ťa to aspoň trošku tešilo.“

Rýchlo som naňho pozrela. Zistila som, že sa celý čas na mňa díval. Na chvíľu nastalo ticho. Ja som sa pohrávala s koncom periny a Evan zas hľadel na podlahu.

„Pamätáš si, ako sme sa hrávali? Ešte v prvom ročníku,“ dodal rýchlo. Pomaly som naňho pozrela. Zacítil na sebe môj pohľad a naše oči sa stretli. Pousmiala som sa.

„Pamätám,“ prikývla som. „Ale odvtedy prešlo veľa času. Zmenil si sa ty, zmenila som sa ja. My už nie sme deti. Preto si nemyslím, že by za nás mali rozhodovať.“

Povzdychol si.

„Môžem sa na teba spoľahnúť?“ spýtavo som naňho pozrela.

„V čom?“

„No, ak by bolo treba nejako zasiahnuť, že budeš na mojej strane,“ ozrejmila som mu napäto.

„Máš namysli našu svadbu?“ overoval si. Tváril sa pritom tak pokojne, ako by som ja nedokázala. Len som prikývla. Vstal, napravil si oblečenie a predtým, než odišiel, súhlasne prikývol. Chvíľu som ešte hľadela na dvere, za ktorými len pred malou chvíľou zmizol.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa ma Michelle hneď, ako s Carol a Charliem prišli do krídla. Posadila sa na konci mojej postele, skúmavo si ma prezerajúc. Odtrhla som tupý a unudený pohľad od fľaku na stene a prezrela si ich.

„No výborne,“ povedala som maximálne nepresvedčivo.

„Čo sa stalo?“ ozvala sa starostlivým tónom Carol. Povzdychla som si.

„Len pred malou chvíľou tu bol Evan,“ zamrmlala som. Všetci traja na mňa vyvalili oči.

„A?“ dychtivo sa dožadovala odpovede Carol. Pozrela som si na ruky.

„Ja neviem,“ pokrčila som plecami, „asi... asi sa na mňa hnevá,“ dokončila som rýchlo. Prešla som si dlaňou po tvári. „Skrátka, bavili sme sa o nás a ja som mu povedala pravdu. To, že to nechcem. Myslím, že to aj pochopil, ale znel tak... divne.“

„A teba to mrzí?“ neveriacky na mňa pozrela Michelle.

„Možno,“ pripustila som. „Poznám ho už viac ako päť rokov. A hoci sme sa za posledné tri či štyri roky veľmi nerozprávali, nie je mi úplne ukradnutý. Predsa nie som necitlivá.“

„Počkať!“ vyhŕkla odrazu Carol. S Charliem sme až nadskočili. „Chceš tým povedať, že je do teba buchnutý?“

Rýchlo som na ňu pozrela.

„To som nepovedala,“ vyhlásila som, krútiac pritom hlavou. Charlie sa na mňa uškrnul.

„Dal ti to nejako najavo?“ vyzvedal.

Zamyslene som hľadela pred seba. Už keď sme sa spoznali, tváril sa pri mne tak divne... Ale nie, veď to by som si všimla!

„Môžem sa pokúsiť nejako to zistiť,“ navrhol po chvíľke ticha, čím ma vyrušil v premýšľaní. Pomaly som naňho pozrela. Nebola som si totiž istá, či to chcem vedieť.

V tej chvíli do krídla vošla ošetrovateľka. Keď pri mne zbadala mojich priateľov, trochu sa zamračila. Bolo už totiž zopár minút po večierke. Hneď im prikázala, aby odišli do klubovne. Nuž som sa s nimi rozlúčila a nechala tú tému tak. Už sa mi to aj tak nechcelo riešiť. Na to som bola príliš unavená.