Záškodníci

Ahojte!  Konečne pridávam novú poviedku a prológ k nej. Dúfam, že chyby nebudú, nechcelo sa mi to opravovať  Každopádne, prajem príjemné čítanie!

Vaša Lizy

Zoskočila som z hojdačky nasledovaná mojím vlastným veselým výkrikom. Dopadla som na nohy.

„Al, videl si to?“ spýtala som sa svojho kocúrika nadšene. Ten nereagoval, len naďalej unudene ležal v tráve. Pribehla som k nemu a vzala ho na ruky. „Nemôžeš celý deň len vylihovať, Al. Nie je to zdravé. Teta Josephine ti to dosvedčí, uvidíš,“ vravela som mu.

Pohladila som ho po hlávke a veselo si pospevujúc som vošla do domu. Cestou som napravila koberec, ktorý bol zošúverený kúsok od dverí. Vbehla som do kuchyne, keď tu odrazu...

„Lynn, zlatko,“ zachrčala teta Josephine, ležiaca na dlážke. Na bruchu mala veľký krvavý fľak, ktorý sa rozlieval až po dlážke. „Poď ku mne, Lynn,“ požiadala ma slabo.

Zachvela som sa a rýchlo k nej podišla. Kľakla som si. Chytila ma za voľnú ruku.

„Lynnette, počúvaj ma... musíš... ísť, inak... inak ťa... dostanú,“ hovorila s námahou. Zronene som na ňu hľadela.

„Kto ti to urobil, tetuška? Povedz mi to. Kto?“ šepkala som chvejúcim sa hlasom. Ignorovala moju otázku. Do očí sa mi tlačili slzy.

„Chery... vezmi si všetko... čo potrebuješ,“ vravela mi ďalej. Slabo zakašľala a pevnejšie mi stlačila ruku. „Pri strome, Chery,“ vydýchla. Posledný krát. Jej ruka ochabla a dopadla na podlahu.

Zavzlykala som. Kto jej to urobil? Kto mohol niečo tak hrozné urobiť? Utrela som slzy z jej krásnej tváre a vtisla jej bozk na čelo. Ach, moja tetuška, budeš mi tak veľmi chýbať.

Vtom som si uvedomila, čo povedala ako posledné. Pri strome, Chery... Nechápavo som pozrela von oknom. A pri strome, kde som si vždy čítavala, poletoval nádherný nebesky modrý vtáčik. Lepšie som uchopila svojho kocúrika, vstala a zamierila práve tam. Kráčala som pomaly. Vyzeral tak čarovne. Zastavila som len kúsok od neho, načo sa na kmeni stromu objavili dve slová: Black a Londýn. Nerozumela som, čo to znamená. Vedela som ale, že je to niečo dôležité. Tak nejako som to cítila.

Odrazu som vedela, čo mám robiť. A tak som vbehla do domu, prikryla tetušku jej obľúbenou dekou a pod hlavu jej strčila vankúš- aby sa cítila pohodlne a mala pocit, že len spí. Vybehla som na poschodie, kde som si zbalila všetky svoje veci. Z tetinej tajnej skrýše som vybrala všetky peniaze, ktoré tam mala odložené a v kuchyni si ešte zbalila aj nejaké jedlo na cestu. Vedela som, že to bude na dlho. Kocúrika som vložila do cestovnej klietky, naposledy sa rozlúčila s tetuškou a domom a vykročila tichou cestou až do mesta.

***

Cesta do Paríža nebola vôbec príjemná. A ešte ten zvláštny pocit, keď musíte cestovať sami. A ja mám dokonca len jedenásť. Mohol ma hocikto napadnúť, ukradnúť mi veci. Vedela som však, že sama som v Le Beaucet ostať nemohla. Musela som ísť k tým Blackovcom, hoci som vôbec netušila, kto by to mohol byť a ako o nich vedela tetuška Josephine.

V balíčku pri peniazoch som našla list, ktorý mi napísala práve ona. Písala v ňom, že mám ísť do hlavného mesta, Paríža, a na Ministerstve v oddelení čarodejníckych práv im odovzdať ešte jeden list, ktorý mi k tomuto priložila. Nuž som, za pomoci niekoľkých veľmi milých paní, došla až na Ministerstvo a tam ma nie veľmi príjemná mladá pani odviedla až na potrebné oddelenie, kde som jeho vedúcemu- pánovi Tottierovi- odovzdala list.

„Vravíte slečna Pierceová?“ overoval si hneď, čo dočítal list. Horlivo som prikývla. „A to ste cez takmer celé Francúzsko cestovali sama?“

„Áno, pane. Nemala som na výber,“ odvetila som.

Chvíľu si ma skúmavo prezeral, potom ten list, až napokon pokýval hlavou.

„Vašu tetu som mal možnosť spoznať. Milá žena,“ vravel skôr sám pre seba. Zo šuplíka vytiahol starý zhrdzavený pohár. Vytiahol prútik a mávol ním, niečo si pritom mrmlúc popod nos. Pozrel na mňa. „Týmto sa dostanete do Londýna. Je to prenášadlo. Počuli ste už o ňom?“

Prikývla som.

„Moja tetuška mi o ňom vravela.“

„Výborne. Tak na tri, slečna Pierceová,“ oznámil mi. Pevnejšie som uchopila kufor a klietku a druhou rukou sa dotkla prstom pohára. „Dávajte na seba pozor,“ jemne sa na mňa usmial. Opäť som len prikývla a opätovala mu úsmev. „Tak teda... raz... dva... tri!“

V tej chvíli akoby ma niečo potiahlo za pupok. Cítila som, ako letím priestorom, no bála som sa otvoriť oči. Odrazu som dopadla tvrdo na zem, až mi to vyrazilo dych. Zakašľala som a vstala. Môj kocúrik vedľa mňa zúrivo prskal.

„Al, si v poriadku? Nestalo sa ti nič?“ pribehla som k nemu. Zamňaukal. Zdvihla som ho, napravila si oblečenie, vzala kufor a obzrela sa vôkol seba. Bola už tma, no všade po ulici svietili pouličné lampy. Super, kam teraz? Pohľad mi mimovoľne zabehol na zem, kde som zbadala kus pergamenu, ležiaci pokojne v tráve, akoby len na niekoho čakal. Zdvihla som ho a prečítala.

Grimmauldovo námestie číslo 12

     Poriadne naň mysli.

               Josephine

Josephine? Čo? To je nejaký vtip? To nemohla písať tetuška... Ale čo ak? Nuž som vykročila ulicou. Čítala som ceduľky, premýšľajúc nad tým, že je to všetko zatiaľ príliš jednoduché. Konečne som sa dostala na Grimmauldovo námestie, no dom s číslom 12 som nevidela.

„Jedenásť... trinásť. Ale dvanásť nikde,“ hovorila som si pre seba.

Znova som pozrela na ten kúsok pergamenu. Poriadne naň mysli. Zhlboka som sa nadýchla a v duchu si opakovala tú ulicu. Vtom sa predo mnou medzi domami s číslom 11 a 13 začal formovať ďalší, až kým predo mnou o niekoľko sekúnd neskôr nestál vo svojej plnej kráse.

Nuž som natešene pribehla k dverám. Bola som však veľmi nervózna. Upravila som si vlasy, narovnala oblečenie, zhlboka sa nadýchla a zabúchala na dvere. Zvnútra sa ozval nejaký hluk a po chvíľke sa dvere trochu pootvorili. V nich som zbadala peknú pani v strednom veku. Zamračene si ma prezrela, a potom i môj kufor a Ala.

„Kto si?“ spýtala sa ma nie práve najpríjemnejšie.

„Dobrý večer. Som Lynnette Pierceová, moja už nebohá teta Josephine ma sem poslala. Je toto dom Blackovcov, však?“ vravela som nervózne. Na tvári tej pani sa usadil zvláštny výraz.

***

Sedela som v obývačke v dome Blackovcov a liala do seba teplý čaj. Oproti mne sedeli dvaja takmer identickí chlapci. Boli to synovia pani Blackovej, Sirius, ktorý mal toľko ako ja, a o rok mladší Regulus. Obaja na mňa so záujmom hľadeli, zatiaľ čo ich rodičia, Walburga a Orion, sa zhovárali v kúte veľkej obývačky. Nervózne som hľadela raz na pohár, raz na chlapcov a raz na ich rodičov.

„Cestovala si sama?“ spýtal sa ma znenazdajky Sirius. Z jeho otázky som cítila nedočkavosť a zvedavosť. Prehltla som čaj a prikývla.

„Áno, sama.“

„Aké to bolo?“ ozval sa na oplátku Regulus. Slabo som si povzdychla.

„Veľmi únavné a nudné. Nie je zábava presedieť celý deň v nejako stroji, ktorý sa aj tak raz pokazí a bude k ničomu,“ vysvetlila som trochu otrávene. Sirius sa ma už išiel spýtať niečo ďalšie, no našťastie tomu včas zabránila pani Blacková, ktorá si nahlas odkašľala, čím upútala našu pozornosť.

„Neviem, či ti to už niekto povedal alebo nie,“ začala trochu rozladene, „ale tvoja matka sa poznala s pánom Blackom.“

Zdalo sa, že chce pokračovať, no niečo jej v tom bránilo. Pán Black si to všimol. Položil jej ruku na plece, načo sa posadila, vzala svoj pohár a odpila si z neho. Preniesla som svoju pozornosť na pána Blacka. Začal sa pred nami prechádzať.

„Walburga má pravdu, poznal som tvoju mamu,“ prikyvoval. Stiahla som obočie od toľkej zvedavosti a nedočkavosti. Ťažko si odkašľal a pozrel na mňa. „Som tvoj otec.“

„Čože?“ ozvalo sa trojito. Nevenovala som ale dvom mladíkom svoju pozornosť. Len som omámene hľadela na pána Blacka. Teda, v tejto situácii by som si už dovolila povedať aj na môjho otca. Pre najdrahšieho Merlina...

„Ako je to možné?“ dostala som zo seba napokon. Pán Black si prešiel dlaňou po tvári. Vyzeral byť veľmi frustrovaný.

„Tvoju mamu som poznal veľmi dlho. Kedysi sme spolu chodili, bolo to ešte počas školy. No potom som sa oženil s Walburgou. Po asi pol roku odo dňa, čo mi Walburga oznámila, že čakáme Siriusa, ehm... opil som sa. Poriadne. A akousi náhodou som stretol tvoju mamu. Bolo to v Deravom kotlíku. Ona bola opitá tiež. Teda, ja som ju opil. Začali sme spomínať na staré časy, na náš vzťah a podobne. A tak, ani neviem ako a bolo to. O niekoľko týždňov mi tvoja mama napísala, že je tehotná. Ale nechcela odo mňa, aby som sa s tebou stýkal, aj tak by to len pokazilo moju povesť. A tak som musel dať na jej žiadosť. Nikdy som ťa nevidel. Netušil som ani, že sa presťahovala do Francúzska. Až kým si neprišla ty,“ nastalo hrobové ticho. Tupo som naňho hľadela a pokúšala sa vstrebať do seba toľko informácii. Odrazu sa však znova ozval, celkom potichu: „Je mi ľúto, čo sa stalo tvojej mame a tete.“

Naprázdno som prehltla.

„Život ide ďalej,“ odvetila som stroho. Napäto som pozrela na svoj pohár, naliala do seba zvyšok jeho obsahu a obzrela sa vôkol seba. „Kam mám teda ísť?“

Orion s Walburgou na seba prekvapene pozreli.

„Budeš spať vedľa Siriusovej izby. Odteraz to bude aj tvoj dom,“ oznámil mi. Prekvapene som zamrkala, no vstala som, vzala kocúrika na ruky a nechala sa ich domácim škriatkom, Kreacherom, odprevadiť až do svojej izby.

Hodila som sa na posteľ a preskúmala celú izbu pohľadom. Nebola veľká, ale zas ani malá, taká akurát. Vedľa postele z tmavého dreva stál nočný stolík so svietnikom a nad ním podlhovasté okno zakryté oceľovomodrými závesmi. Presne takej farby boli aj plachty na posteli a stena hneď pri dverách. Napravo od nich bola skriňa z rovnako tmavého dreva ako posteľ a vedľa písací stôl a pohodlná stolička.

Poskočila som na mieste, keď sa s hlasným puknutím pri mne zjavil Kreacher. Uklonil sa mi až takmer k zemi.

„Kreacher priniesol batožinu. Bude si pani ešte niečo želať?“ vravel tenkým hlasom. Prikývla som.

„Prines, prosím ťa, môjmu kocúrikovi niečo pod zub. Určite bude hladný,“ povedala som mu a vstala z postele. Uklonil sa mi a s ďalším puknutím zmizol. O chvíľu bol späť aj s jedlom pre Ala. Kým si môj kocúrik pochutnával na večery, ja som si vybaľovala veci a odkladala ich do skrine.

Vyrušilo ma zaklopanie na dvere.

„Áno,“ odpovedala som, načo sa dvere otvorili a spoza nich na mňa hľadela hlava teraz už môjho nevlastného brata Siriusa. Letmo som naňho pozrela ponad svoje plece.

„Smiem vojsť?“ opýtal sa zdvorilo. Potichu som sa zasmiala.

„Isteže.“

Neváhal. Vošiel dnu, zatvoril za sebou dvere a hodil sa na moju posteľ. Odložila som do skrine poslednú vec a otočila sa k nemu.

„Čo potrebuješ?“

„Len som ťa prišiel pozrieť,“ pokrčil plecami. Pozdvihla som obočie, vzala Ala na ruky a posadila sa na stoličku, hladkajúc ho po čiernej jemnej srsti. Cítila som na sebe Siriusov pohľad. „Zobrala si to dosť dobre.“

Zospodu som naňho pozrela.

„Nie som typ, ktorý by začal vystrájať a trucovať,“ vysvetlila som. Uškrnul sa.

„Ja zas áno. Rád zlostím moju matku. Neznáša to, preto to robím ešte s väčším potešením,“ vyhlásil veselo. Zasmiala som.

Ani neviem, ako to bolo možné, no do noci sme so Siriusom nerobili nič iné, len sa zhovárali. Bolo to príjemné. On mi hovoril o sebe a o svojom živote- čím som sa dozvedela viac aj o svojom otcovi- a potom na oplátku zas ja o tom svojom. Regulus bol pri nás len chvíľku, lebo potom ho už jeho matka poslala do postele. Vo svojej izbe som počula jej hurónsky hlas, ktorý naňho kričal z prízemia, aby zaliezol do postele. A to nehovoriac o tom, ako kričala na Siriusa. Už teraz sa mi nepáčila. Celá Walburga Blacková bola zvláštna žena.