Záškodníci

Ahojte  Popri povinnostiach som zabudla pridať kapitoly. No dnes ich vám sem hneď pridávam. Takže si ich užite!

PS: Severus bude v tejto kapitole obzvlášť mäkký . A vlastne aj v tej ďalšej. Ale veď to zistíte.

Vaša Lizy

Najtichšie, ako to šlo, som otvorila dvere, vošla dnu a rovnako potichu som ich aj zatvorila. Vôkol mňa bolo šero, videla som len obrysy vecí v miestnosti. Okrem pravidelného dýchania ľudí z obrazov a slabého cinkania prístrojov nebolo počuť nič. Nebolo teda pochýb, že riaditeľ spí.

Neviem prečo, no v očiach som mala slzy, ktoré sa tlačili za každú cenu von. Netrpezlivo som si ich utrela. Vytiahla som z vrecka malú čiernu škatuľku so zelenou stuhou, podišla opatrne k stolu a položila naň malý darček. Cez slzy som sa usmiala. Chvíľu som hľadela na škatuľku, až som sa napokon otočila na päte a zamierila k dverám. Zabudla som však na stoličku pri okne, vôkol ktorého som šla, a nešetrne do nej vrazila. V duchu som si zanadávala a nastražila uši. Niekoľko sekúnd som stála bez pohnutia, rýchlo dýchajúc. Keď sa nezdalo, že by som kohokoľvek zobudila, opatrne som urobila niekoľko krokov k dverám. Zamrzla som však uprostred pohybu.

„Kto je tam?“ ozval sa Snapov ľadový hlas odo dverí do jeho spálne. Mala som na hlave stále nasadenú kapucňu, nemohol ma preto spoznať. A navyše bolo šero (vďaka Merlinovi za to!). „Vidím ťa. A nech ti ani nenapadne sa pohnúť, inak použijem prútik.“

Mala som pocit, že sa mi zastavilo srdce. Nechcela som, aby ma Snape nachytal. Aby videl, že mu tu nechávam darček. Iste, ráno by sa o tom dozvedel. Ale malo to byť až ráno, nie teraz! Doparoma s tým! Nemohla som si dávať pozor?! Si nemehlo, Rachel. Jedno veľké nemehlo!

„Prezraď mi, kto si a ja ťa nezabijem hneď teraz,“ opäť prehovoril hlbokým chladným hlasom. Stále som však nehybne stála, chrbtom k nemu a neodvážila som sa ani nadýchnuť. V ruke som držala prútik, no ani mi nenapadlo, že by som ho mohla použiť. Začula som za svojím chrbtom jeho tiché kroky, ktoré zastavili len kúsok odo mňa. „Tak mi odpovedz, kto si?“ spýtal sa, zvýrazňujúc každé jedno slovo.

Zahryzla som si do pery a zhlboka sa nadýchla. Privrela som viečka.

„Santa Claus,“ odvetila som tichým hlasom. Nevyšlo to však celkom podľa mojich predstáv. Z neznámych príčin mi hlas preskočil o oktávu vyššie, takže to moje vyhlásenie znelo nadmieru komicky.

Počula som, ako zastonal. Rozsvietil prútik a na môj chrbát dopadlo svetlo. Zbadala som jeho veľký tieň na dverách predo mnou. Vyzeral tak hrozivo. Studenými prstami mi zovrel plece a otočil tvárou k sebe. Keď mi z hlavy stiahol kapucňu a zbadal pred sebou mňa, znova zastonal.

„Mohol som si myslieť, že ste to vy. Kto iný by sa o takomto čase vkrádal do mojej pracovne,“ zavrčal ironicky. Trochu sklonil prútik, nuž som mohla zbadať jeho tvár. Mračil sa. „Čo tu robíte, Nicholsonová?“

„Nič,“ zavrtela som hlavou. Snape pozdvihol obočie.

„Nič?“ zopakoval sarkasticky. Niekoľko krátkych sekúnd som hľadela do jeho očí.

„Nemohla som spať, tak som prišla za vami. Myslela som, že možno ešte budete hore, ale všade bola tma a ticho, tak mi došlo, že už musíte spať. Nuž som sa chcela vrátiť na internát,“ zaklamala som presvedčivo. „Nechcela som vás zobudiť, ospravedlňujem sa.“

„Nespal som, takže sa nič nedeje,“ mávol rukou. Otočil sa na päte a zapálil zopár sviec. Potom podišiel ku krbu, mávol prútikom a miestnosť ihneď zaplavila vôňa horiaceho dreva. Zhlboka som sa nadýchla.

„Tak nič, pane, vrátim sa do klubovne,“ zamrmlala som. Siahla som po kľučke, no zastavili ma jeho slová.

„Čo to je?“ nechápavo sa spýtal. Pomaly som sa k nemu otočila. V rukách držal škatuľku odo mňa a spýtavo na mňa hľadel. Zamrvila som sa na mieste.

„To je darček pre vás odo mňa,“ hlesla som. „Chcela som, aby ste si to otvorili až ráno, no keď ste to našli teraz...“

„Darček?“ udivene pozdvihol obočie. Prikývla som a napäto čakala. Skúmavo hľadel to na mňa, to na škatuľku. Napokon sa rozhodol otvoriť ju. Rozviazal zelenú stuhu a pomaly ju otvoril. Zdalo sa, že ho to prekvapilo. Na chvíľu akoby stratil reč. Uprel na mňa svoje obsidiánové oči, v ktorých sa zračilo nepochopenie a údiv. „To je za čo?“

„Sú predsa Vianoce, pane. Je normálne, že sa počas nich ľudia obdarúvajú darčekmi,“ usmiala som sa naňho. Vyzeral tak inak. Sivo-biele kockované pyžamo ho teraz robilo takým obyčajným, normálnym. A ešte k tomu ten pohľad. Musela som sa väčšmi usmiať. Zdalo sa, že nevie, čo povedať. Prvý krát. „Nemusíte to nijako komentovať, pane. Ak sa vám ten darček nepáči, môžete ho zahodiť, ja sa nenahnevám. No chcela som vám niečo dať. A... toto sa mi zdalo byť vhodné.“

„Och, Nicholsonová, ja,“ zasekol sa. Pohľad mu stále skákal zo mňa na brošňu v škatuľke. Nemohla som sa zbaviť toho hlúpeho úsmevu. No celá táto situácia sa mi zdala byť tak bizarná. „Ďakujem,“ šepol napokon.

„To nestojí za reč,“ zasmiala som sa.

„Nerád to priznávam, no cítim sa trápne, nič pre vás nemám,“ priznal.

„Ja ani nič nechcem, pane,“ pokrútila som hlavou a urobila k nemu malý krok. Chvíľu mi uprene hľadel do očí, až sa napokon ťažkopádne posadil na stoličku.

„Dáte si trochu whisky, slečna Nicholsonová?“

Moje obočie vyletelo vysoko k vlasom. Usmiala som sa a prikývla.

„Prečo práve mačka?“ prerušil príjemné ticho Snapov hlboký hlas. Sedel na pohodlnej pohovke, v jednej ruke držal pohár s whisky a v druhej brošňu odo mňa, zamyslene na ňu hľadiac. Prehltla som ohnivú tekutinu (ktorá mi už na počudovanie nič nerobila) a pozrela naňho.

„Čítala som v jednej knihe o mačkách. Vlastne o zvieratách celkovo. No mačka ma zaujala najviac. Všetko, čo som si prečítala, mi sedelo na vás. Tá ich povaha a vaša boli... rovnaké,“ vysvetlila som lenivo.

„Menujte,“ vyzval ma. Položil brošňu na policu a oprel sa o operadlo sedačky. Potichu som sa zasmiala, pozrúc si na ruky.

„Svojhlavosť, nevypočítateľnosť, psychické útoky, egocentrizmus, krutosť,“ vravela som zamyslene.

„Zatiaľ ste vymenovali len zlé vlastnosti,“ poznamenal pobavene. No netváril sa, že by mu to ublížilo. Mala som v pláne pokračovať, ale napadlo mi, že by asi bolo lepšie povedať mu aj tie príjemnejšie vlastnosti.

„Sebestačnosť, flexibilita, no nie podriaďovanie,“ rýchlo som doložila, aby si to nevysvetlil zle. Uznanlivo pokýval hlavou. „Inteligencia, odvaha, intuícia, ostražitosť a... tajomnosť.“

„Tajomnosť?“ zopakoval ironicky. Pozrela som naňho a uškrnula sa.

„Iste,“ pritakala som tónom, akoby to bola najväčšia samozrejmosť pod slnkom. Aj mi to tak naozaj prišlo. „Nikdy ste sa nedívali do svojich vlastných očí? Sála z nich niečo... niečo tajomné. Určite máte veľa vecí, ktoré skrývate pred celým svetom, pane. Ak sa mi chcete zdôveriť, som tu. Nikomu neprezradím ani slovo a ak nie, nech sa prepadnem hlboko pod zem.“

Snape stiahol obočie.

„Nič vám nechcem prezradiť, Nicholsonová,“ odsekol. Vstal a z pracovne priniesol fľašu s whisky, ktorú si nalial do pohára.

Neviem, či som už bola tak pod parou, alebo mi skutočne tá whisky nič nerobila. Ale asi to bolo to prvé. Začínalo sa mi totiž divne pozerať. Aj moje pery boli akési stŕpnuté. Klesla som do perín Snapovej postele, na ktorej som sedela.

„Pane, smiem sa vás niečo opýtať?“ ozvala som sa po chvíľke ticha.

„Pýtajte sa.“

„Viete niečo o Harrym?“

Hľadela som na nebesá vysokej a širokej postele. Zdalo sa mi, akoby sa striedavo približovali a odďaľovali. Bolo mi z toho všelijako.

„Nie, bohužiaľ nie,“ odpovedal pomaly. Vydýchla som. Cítila som, ako mi z očí tečú slzy a rozplývajú sa na prikrývke, na ktorej som ležala. „Určite je so svojimi priateľmi v poriadku. Ak by ich chytili smrťožrúti, hneď by som to zistil. Navyše, Temný pán by sa takou informáciou netajil.“

Opäť nastalo ticho. Snapove povzbudzujúce slová mi do očí vohnali ďalšie slzy. Privrela som viečka a stisla pery, aby som nevzlykla. Niekoľko sekúnd som sa pokúšala ovládnuť plač a keď sa mi to napokon podarilo, otvorila som oči. No naďalej som nehybne ležala na posteli.

„Už viem, ako ste sa celé tie roky museli cítiť, pane,“ utrúsila som do ticha miestnosti.

„Prosím?“ nechápal. Potiahla som nosom a nečujne vzlykla.

„Počula som rozhovor mojich priateľov,“ posledné slovo som vyslovila s trpkosťou.

„Áno?“ pobádal ma. Jeho záujem- či už predstieraný alebo skutočný- ma prinútil cítiť v hrudi ešte väčší bôľ.

„Najprv hovorili o Harrym, Ronovi a Hermione, no potom... potom začali hovoriť o mne,“ na sekundu som zmĺkla, „a ja si nemyslím, že mi ešte niekedy budú veriť... oni si skutočne myslia, že som zradkyňa, že patrím k smrťožrútom,“ dokončila som nešťastne.

„Raz sa dozvedia pravdu,“ poznamenal. „Možno je to len zlosť. Prejde ich to, uvidíte.“

Otočila som sa na bok, aby som naňho videla. Opäť sedel na pohovke. Díval sa na mňa s kamenným výrazom v tvári.

„Pane,“ oslovila som ho jemne, „smiem tu ostať? Nechcem sa vracať do izby a byť opäť sama.“

Nič nevravel, len na mňa hľadel. Nemala som poňatia, čo mi odpovie. Čakala som skôr jeho tvrdý pohľad, mávnutie rukou a vyhodenie odtiaľto tak tvrdé, aké sa od Snapa očakáva. Znenazdajky sa však ale pousmial. Áno, úprimne sa pousmial.

„V poriadku,“ privolil, „ale nečakajte, že s vami budem spať v jednej posteli.“

„Ja si vystačím aj s pohovkou,“ rýchlo som sa posadila. Snape vstal, nahodiac na tvári skeptický pohľad.

„Za čo ma máte? Som pravý džentlmen,“ vyhlásil. Pobavene som sa zasmiala.

„Nie. Kde potom budete spať vy?“

„O to sa nestarajte,“ odbil ma.

Cítila som sa divne. Snape mi dovolil spať v jeho posteli a predtým piť jeho whisky. Žeby som ho natoľko obmäkčila tým darčekom? Zhodila som zo seba mikinu a spokojne sa zachumlala do perín, vdychujúc do seba omamnú vôňu klinčekov. Snape stojaci pri dverách mávol prútikom, čím zahasil sviece v izbe a chystal sa vyjsť, no zastavila som ho.

„Šťastné a veselé Vianoce, pane,“ šepla som.

„Šťastné a veselé Vianoce aj vám, slečna Nicholsonová,“ odvetil tichým hlasom. V tom okamihu mi padli viečka a ja som tvrdo zaspala.

***

Prevrátila som sa na druhý bok, schytila mäkký vankúš a objala ho. Voňal nádherne. Po klinčekoch. Chvíľu mi trvalo, kým som si to uvedomila, kým mi tá informácia doputovala až do mozgu. Sprudka som otvorila oči. Ležala som v neznámej spálni. Teda, až tak neznáma nebola. Bola až príliš známa. Cez malú medzierku medzi zatiahnutými závesmi do izby dopadali slnečné lúče, takže už muselo byť ráno. Uškrnula som sa a prevrátila sa na chrbát.

Nemýlila som sa, ležala som v Snapovej posteli. Ale jeho som nikde nevidela. Ponaťahovala som sa, zliezla z postele a ustlala ju. Nechcelo sa mi vstávať, ležalo sa mi veľmi pohodlne, no prepadal ma hlad. Nuž som sa obula, natiahla na seba mikinu a vyšla z izby. Pracovňa bola tiež prázdna. Podišla som k stolu, na ktorom mal položenú brošňu odo mňa a pri nej svietil kúsok pergamenu.

Vo vašej izbe na vás čakajú raňajky, tak sa poponáhľajte, aby vám nevychladli.

A ešte raz ďakujem za tú brošňu.

S. S.

Musela som sa zasmiať. Och, aké prekvapivé, nesnapovské. Pozrela som na Dumbledora. Spal, no zo sna sa spokojne usmieval. Zavrtela som hlavou a pobrala sa na internát. Keď som vošla dnu, zopár deciek už bolo hore a zvesela sa napchávali sladkosťami odo mňa. To mi na tvári vyčarilo široký úsmev.

Snape mal pravdu, v izbe ma skutočne čakali raňajky. Ach a aké skvelé! Dve kúsky rebarborového koláča, pomaranč, kokosové keksy a... a áno, horúca čokoláda! Po dlhej dobe ma zaplavil šťastný pocit. Koľko málo stačí k toľkej radosti, že? Ale čudujete sa? Včerajší večer, vlastne noc, to už bola noc, bola krásna. Nikdy predtým sa mi so Snapom tak dobre nerozprávalo. Potešilo ma, aký bol prekvapený z môjho darčeka a tiež to, že mi dovolil ostať s ním. A napokon toto ráno- rozradostení študenti v klubovni, raňajky a medzi nimi i horúca čokoláda.

Hodila som sa na posteľ a pustila sa do raňajok. Zapla som si k tomu vianočné koledy, nahlas si ich vyspevujúc. Neskôr som si napúšťala vaňu horúcej vody s množstvom peny a popritom popíjala chutnú čokoládu. Doposiaľ to bolo to najkrajšie ráno v mojom živote!

O hodinu neskôr som už zababušená kráčala zasneženou cestičkou k Hagridovej chalupe. Kráčala som pomaly, aby som náhodou neskončila na zadku. Keď som napokon došla do vytúženého cieľa, zabúchala som na dvere. Neprešla ani sekunda a už predo mnou stál strapatý Hagrid v obrovských kuchárskych rukaviciach.

„Rachel,“ zvesela ma privítal. Vošla som dnu a sadla si za stôl na ponúkané miesto. „Čo ťa sem privádza, Rachel?“

Po tom včerajšom rozhovore sa to medzi nami zmenilo. Takže bol na mojej strane, čo ma veľmi tešilo.

„Asi som mala prísť skôr,“ poznamenala som, sledujúc, ako na stôl pokladá čerstvo upečené koláčiky. „Priniesla som ti sľúbený darček, Hagrid,“ vstala som od stola, podišla k nemu a zovrela ho v objatí. Našťastie Hagrid dnes nemal chuť rozpučiť ma svojimi silnými rukami. Odtiahla som sa od neho a strčila mu do rúk podlhovastý darček zabalený v modrom baliacom papieri s vianočným motívom. „Šťastné a veselé, Hagrid.“

„Ďakujem, Rachel, aj tebe,“ široko sa na mňa usmial. Otočil sa na päte a niečo vybral z malej skrinky v rohu miestnosti. Bol to malý balíček, ktorý mi podal so širokým úsmevom. „To je pre teba. Hádam si si nemyslela, že by som pre teba nemal žiaden darček? Včera si sa sťažovala, že nemáš poriadne rukavice. Tak som ti jedny kúpil.“

Moje obočie prekvapene vyletelo k vlasom. Vzala som si od neho podávaný balíček a rýchlo ho roztvorila. Mal pravdu. Bol v ňom pár krásnych červených rukavíc, ktoré sa mi hodili k šálu. Na chrbte mali vyšitého zlatého leva a vôkol neho boli maličké vločky, ktoré sa pohybovali. Užasnuto som na ne hľadela. Neváhala som a rýchlo Hagrida objala.

„Ďakujem, sú naozaj krásne,“ hlesla som dojato. Hagrid len mávol rukou a rozbalil darček odo mňa. Bola to hrubá kuchárska kniha s tými najpodivnejšími koláčmi. Uškrnul sa na mňa. „Viem, že rád pečieš, tak mi napadlo, že niečo nové by sa hodilo. Možno niektoré budeš poznať. Ale väčšina z nich sú skutočne divné.“

Najbližšiu hodinu sme sa bavili rôznymi príhodami, ktoré sme kedysi zažili, popíjali pritom chutný čaj a jedli sušienky, ktoré Hagrid upiekol a ktoré boli k prekvapeniu veľmi dobré.