Záškodníci

Ahojte, decká  Tak dnes som tu opäť s novými kapitolami. Nebudem zbytočne zdržiavať a písať zdĺhavý úvod

Takže len: príjemné čítanie!

Vaša Lizy

PLESK!

Dotknuto som odtiahla ruku, keď ma po nej capol Snape. Pozrela som mu do očí. Mračil sa na mňa a zjavne by mi najradšej dal jedno zaucho. Ani ja som od toho nemala ďaleko. Teda, dať mu jedno zaucho. Vzájomne sme sa na seba mračili niekoľko dlhých sekúnd, až kým to nevzdal. Spupne som sa uškrnula, načo sa on väčšmi zamračil.

„A vraj ja som nemehlo,“ neodpustila som si sarkastickú poznámku. Snape si vytrhol ruku zo zajatia, prudko sa postavil a zamieril ku krbu, na rímse ktorého sa blyšťala brošňa odo mňa.

„Nicholsonová, ja vôbec nepotrebujem, aby ste mi ošetrovali rany. Zvládnem to aj sám!“ vyhlásil odmerane. Kriticky som si ho prezrela, no nekomentovala som to. Vrátila som sa späť za stôl, vzala do ruky brko, namočila ho do kalamára a pozorne sa podpísala na jeden z pergamenov. Snape si to všimol. „Čo to robíte?!“ utrhol sa na mňa.

„Podpisujem sa,“ pokrčila som lenivo plecami a chcela sa podpísať znova, no on mi vytrhol brko z ruky.

„Vy sa podpisujete za mňa!“ vyhŕkol. Vydýchol ako býk, zaťal päste a zúrivo na mňa pozrel. Už len červená plachta a môžu sa začať býčie zápasy.

„Robím to už dva týždne, pane, a ani ste si to nevšimli. Mali by ste mi byť vďačný. Viete, koľko vecí by ste museli vypisovať?“ mudrlantsky som naňho pozrela. Pozdvihol obočie.

„Vy sa v tom musíte ale vyznať,“ zatiahol ironicky. Prižmúrila som oči, vstala, natiahla k nemu ruku a vytrhla mu spomedzi prstov brko dosť nešetrným spôsobom.

„Zvykla som to robiť v sirotinci,“ odvetila som stroho. Jeho ironický pohľad rázom vyprchal. Otočila som sa mu chrbtom a sadla si späť na jeho stoličku, vrátiac sa k predošlej činnosti.

Nasledujúcich niekoľko minút som striedavo čítala spisy, alebo sa podpisovala. Snape stál vedľa mňa. Občas sledoval, ako precízne napodobňujem jeho podpis, občas listoval v akomsi zväzku pergamenov. Sem-tam si niečo nespokojne zamrmlal, sem-tam vytrhol pergamen a hodil ho do horiaceho krbu a sem-tam podišiel k oknu, vykúkajúc na pozemky, akoby niekoho čakal.

Po chvíli mi to nedalo.

„Čakáte návštevu, pane?“ spýtala som sa ho. Pozrel na mňa ponad svoje plece.

„Nie, nečakám. Len skúšam vašu trpezlivosť,“ odsekol. Otočil sa na päte a vrátil sa späť ku mne. „Cítite sa teraz lepšie?“

„Ani nie,“ zavrtela som hlavou, „dýchate mi na krk.“

„Doteraz vám to nevadilo.“

„Áno, dlho sme sa nehádali,“ poznamenala som sucho, letmo naňho pozrúc. Cítila som sa tak dôležito- podpisovala som riaditeľove spisy. A robila mu spoločnosť už niekoľko týždňov.

„Och, len sa nezačnite sťažovať,“ zavrčal výsmešne. Pretočila som očami.

„Prečo ju nenosíte?“ kývla som rukou k brošni. Dala som mu ju predsa, aby ju nosil. Pozrel na ňu a potom späť do svojich pergamenov.

„Moja práca je príliš nebezpečná na to, aby som mohol každý deň nosiť takýto cenný náklad,“ vysvetlil laxne, pohodiac plecami. Prižmúrila som oči.

„Mohli ste si vymyslieť aj schopnejšiu výhovorku, pane,“ skonštatovala som. Venoval mi jeden zo svojich prísnych pohľadov.

„Pane,“ oslovila som ho po dlhej chvíli ticha prerušovaného len šuchotaním pergamenov, škriabaním brka a pukaním ohníka v krbe. Vzhliadol od pergamenov a neprítomne na mňa pozrel. „Nechcete sa mi zveriť?“

Stiahol obočie. „A s čím?“

Odložila som brko a oprela sa o operadlo stoličky, zadívajúc sa mu do očí.

„Nikdy ste mi nepovedali o tých stretnutiach, tak mi napadlo, či o tom nechcete hovoriť,“ odvetila som pomaly. Trochu som sa bála jeho reakcie. Niekoľko sekúnd sa na mňa díval, až napokon zaklapol knihu, ktorú zamenil za pergameny, a podišiel ku mne.

„Hovoriť o nich?“ zopakoval, akoby sa uisťoval, či počul správne. V jeho hlase som začula ten zvláštny chlad. Zastavil oproti mne a pozdvihol jedno obočie, dívajúc sa na mňa zvrchu. „Tie stretnutia nie sú pre vás, slečna Nicholsonová.“

„Nechcem na ne chodiť, len som chcela-“

„Chceli ste získať informácie,“ skočil mi do reči tvrdo. Zavrtela som hlavou, no on sa mi otočil chrbtom. „Začali ste veľmi sľubne, no skončilo to... zle.“

„Nie, pane, nerozumiete mi,“ nedala som sa odradiť. Vstala som, obišla stôl a podišla k nemu. Chytila som ho za lakeť, načo sa s trhnutím otočil ku mne. Zadívala som sa mu do očí a chytila ho za zápästie pravej ruky, pretože len to jediné mu vykúkalo, keďže mal ruky prekrížené na hrudi. Pozrel to na moje prsty, to na moju tvár. „Potrebujem vedieť niečo o Harrym. Ak o ňom čokoľvek viete, prečo to tajiť? Som jeho priateľka a veľmi sa oňho i o Hermionu a Rona bojím. Potrebujem o nich vedieť čokoľvek.“

Prosebne som sa naňho dívala. Jeho tvrdý pohľad na sekundu zmäkol. Nahol sa ku mne a zasunul mi neposlušný kader za ucho. Potom si sťažka povzdychol. Ja som ho však nepúšťala. Už som bola tak blízko. Nesmela som poľaviť. Pre informácie o mojich priateľoch by som urobila čokoľvek.

„Na Štedrý večer boli v Godrikovej užľabine,“ vydýchol napokon. „No len on a slečna Grangerová. Navštívili dom Bathildy Bagshotovej, kde na nich čakal had Temného pána. Takmer ich dostal, no Grangerová sa zdá byť veľmi šikovná,“ posledné slová vyslovil so sarkazmom.

„Čo? Ron nie je s nimi?“ zhrozila som sa a väčšmi stlačila jeho zápästie.

„Vyzerá to tak,“ prikývol, až sa mu popri tvári mihli jeho havranie vlasy.

Už som išla znova reagovať, no ozvalo sa klopanie na dvere do pracovne, ktoré sa hneď otvorili a dnu vošla profesorka McGonagallová. Pozrela raz na mňa, raz na Snapa a potom i na naše ruky. Rýchlo som ho pustila a odtiahla sa od neho.

„Dobrý deň, pani profesorka,“ pozdravila som jej zdvorilo. Pohľad mi mimovoľne zabehol k neveľkej skrinke. Niečo sa mi na nej nezdalo.

„Dobrý deň, slečna,“ odvetila stroho. Pozrela som na Snapa. Opäť sa tváril tak neprístupne. Zacítil na sebe môj pohľad, nuž mi ho opätoval.

„Uvidíme sa neskôr, slečna Nicholsonová,“ oznámil mi, čím mi dal najavo, že mám odísť. Prikývla som, s oboma sa rozlúčila a vyšla von.

***

Kráčala som rýchlo. Nevedela som, kde by mohol niekto z nich byť. No mala som v pláne nájsť hocikoho. Povedala som Tučnej pani heslo a vošla do klubovne. Na gauči pri krbe som našťastie zbadala sedieť Nevilla, Seamusa a Parvati. Opatrne som podišla k nim. Odkašľala som si, aby som na seba upozornila. Všetci traja na mňa pozreli s pozdvihnutým obočím.

„Harry bol predvčerom v Godrikovej užľabine,“ oznámila som im priamo. Neville, ktorý sa doteraz tváril veľmi neochotne, zbystril svoju pozornosť. „Nepýtajte sa, odkiaľ to viem. Proste to viem. No zdá sa, že sú s Hermionou v poriadku.“

„Zdá sa?!“ vyprskol Neville. Zamračila som sa.

„Neviem nič viac. Povedala som vám všetko, čo som sa dozvedela. Navyše, ak by ich chytili, vedeli by sme o tom.“

„TY by si o tom vedela,“ opravila ma Parvati rozladene. Odtiahla som od nich.

„Nikomu z vás som to nemusela povedať. Mali by ste byť radi, že som sa rozhodla takto a nenechala vás v nevedomosti,“ odsekla som napálene, otočila sa na päte a odkráčala preč.

O dve hodiny neskôr som sedela vo Veľkej sieni a napchávala sa kuracím rezňom. Premýšľala som nad Hermionou, nad Harrym, nad tým, čo teraz asi tak robia, či aj oni majú také chutné jedlo. Dosť som o tom pochybovala. Keby som mohla, išla by som s nimi. Možno by som im nejako pomohla. A čo Ron? Kde je, ak nie je s nimi? Je vôbec v poriadku?

Práve som si odpila z tekvicového džúsu, keď si oproti mne sadol Seamus. Zamrkala som, aby som sa vrátila späť do reality, a uprela naňho svoje hnedé oči. Nabral si obed, akoby nič. Zopár sekúnd som naňho hľadela, no potom som sa vrátila k svojmu jedlu.

„Nepoďakovali sme ti za informácie,“ preťal znenazdajky ticho. Ani som naňho nepozrela. Bola som tak trochu naštvaná. A cítila som na sebe niečí pohľad. No Seamusov to rozhodne nebol.

Zaťato som mlčala, hľadiac do svojho taniera. Už ma dokonca prešla chuť. Ale nie, prečo by som mala prestať jesť? Svoj žalúdok si trápiť nebudem! Nuž som si nabrala na vidličku kúsok chutne vyzerajúceho mäsa, zemiaky a zjedla to.

„Vravela si len o Hermione a Harrym,“ pokračoval opatrne. Prehltla som.

„Ron s nimi nie je,“ odvetila som jednoducho. Nastalo ticho. Znova. Kto by to bol čakal, všakže? Vskutku, veľmi nečakané. Odpila som si z pohára a pozrela na Seamusa. Snažil sa jesť, ale asi to doňho veľmi nešlo. Povzdychla som si. „Predtým s nimi bol, no zjavne sa niečo stalo, kvôli čomu musel odísť. Dúfam len, že je v poriadku. A vlastne všetci.“

Seamus zdvihol pohľad ku mne. Trochu sa zamračil, keď zbadal, ako si utieram slzy. Nechcela som, aby ich videl, ale očividne to nevyšlo. Odvrátila som od neho tvár. Ani neviem prečo, no môj pohľad zastavil na riaditeľovi, ktorý práve vstával od stola. Až keď som si všimla, že na mňa celý čas hľadel, došlo mi, prečo som pozrela práve naňho. To jeho pohľad som na sebe musela predtým cítiť. Kývol hlavou k dverám do siene, kam sa sám pobral. Nepatrne som prikývla a otočila sa späť na Seamusa, odložiac pritom vidličku na stôl.

Seamus sa díval na Snapa, mračil sa ešte viac ako predtým. Naklonila som sa k nemu trochu.

„Chrabromilov meč už v jeho pracovni nie je. Myslím, že ho v noci niekam odniesol. Neviem komu, no dúfajme, že Harrymu,“ šepla som, načo na mňa pozrel. Rýchlo som do seba naliala zvyšok obsahu pohára, vstala a mlčky odkráčala zo siene, ponáhľajúc sa za Snapom.

Dobehla som ho až takmer pri jeho pracovni. Na zvuk mojich krokov sa obzrel. Keď zbadal mňa, pokračoval ďalej so slovami: „Nasledujte ma.“ Jasné, že by som ho nasledovala aj bez toho, aby mi to povedal. Teraz som ho nasledovala skoro všade. Podotýkam skoro! No keď sme vošli do jeho pracovne a on mi povedal istú prekliatu vetu, zistila som, že to skoro bude asi viac než len skoro. Myslela som, že keby som mohla, zrútim sa na zem a rozplačem sa ako malé dieťa. Alebo druhá možnosť: zrútim sa na zem, rozplačem sa ako malé dieťa, zmlátim všetko, čo mi príde pod ruky, potom i Snapa, zrútim sa na zem a rozplačem sa ako malé dieťa znova.

Tá druhá možnosť sa zdala byť zdĺhavejšia, ale pre mňa bola najbližšia a najkrajšia. Teda, nie žeby som bola nejaký sadista alebo čo. Napokon som to ale vyriešila inak. Tak teda pekne od začiatku. Vošli sme do jeho pracovne. Kým som za sebou zatvárala dvere, on podišiel k svojmu stolu a odpil si z whisky, ktorú mal naliatu v pohári. Otočila som sa k nemu.

„Čo potrebujete, pane?“ vyzvedala som. Zaklonil hlavu, zopár krát sa zhlboka nadýchol, potom dopil zvyšok ohnivej whisky a otočil sa tvárou ku mne. Vyzeral... normálne. Žiaden výraz v tvári, kamenný pohľad, nič nehovoriaci. Netušila som, čo mi chce. A až som sa začínala desiť. Veď som aj mala prečo.

„Videl som pri vás pána Finnigana,“ prehovoril napokon hlbokým hlasom. Prikývla som.

„Áno, aj mne sa to zdá zvláštne, pane. No nemôžem povedať, že by mi to vadilo,“ odvetila som nedbalo.

„Len som myslel, či náhodou nevravel niečo-“

„Nie, nie, všetko je okey,“ zavrtela som hlavou. Podišla som k stoličke a pomaly si sadla. Snape sa mi zdal skutočne divný. Pokýval hlavou a sadol si oproti mne na svoju stoličku, kde sa začal prehrabávať v akýchsi pergamenoch. Vybral jeden z nich, siahol po brku a čosi doň napísal.

„Pane,“ oslovila som ho jemne, načo mi venoval letmý pohľad na znak toho, že ma počúva, „nemôžem prestať myslieť na to, čo povedal Carrow vtedy na chodbe. To o tom, že... že ste si prišli ochrániť svoj majetok.“

Nič. Ticho. Spýtavo som hľadela do jeho tváre. Dopísal vetu, položil brko na stôl a uprel na mňa svoje ebenové oči.

„Amycus Carrow mal vždy sklony podlizovať sa silnejším,“ poznamenal. Vstal, napravil si čierny habit a podišiel ku krbu, chudým prstom štuchnúc do brošne v tvare mačky. „Na stretnutiach si musím vždy chrániť myseľ pred Temným pánom. Alebo aspoň ukryť skutočné myšlienky a spomienky za falošné. Na poslednom stretnutí som urobil menšiu chybu. Temný pán sa o vás dozvedel a to z mojej vlastnej mysle. Bol rozčúlený, že ja- jeho najvernejší- som sa mu nezveril s niečím takým.“

„S niečím takým?“ nechápavo som zopakovala. Pozrel na mňa ponad svoje plece a nespokojne prikývol.

„Amycus Carrow mu hneď povedal o tej lži, ktorá sa po Rokforte šíri. A Temný pán tomu uveril rovnako ako ostatní. Vlastne som ho k tomu prinútil,“ doložil. Pozrel na mňa. Zdal sa byť znavený. „Musel som sa tváriť, že tá lož je pravda.“

Moje obočie vyletelo vysoko k vlasom.

„Nemal som na výber. Teda,“ zmĺkol a pozrel mi priamo do očí. „Prikázal by mi zabiť vás. Zbytočné hladné krky nebude kŕmiť.“

„Ale... ale,“ snažila som sa povedať niečo zmysluplné, no akosi to nešlo.

„Zachránil som vás pred krutou smrťou,“ vyhlásil. Trochu sa mračil. Očividne sa mu nepáčilo, ako sa tvárim.

„Zachránili?! Tomuto hovoríte zachránili?!“ vyprskla som, stavajúc sa na nohy. Cítila som v sebe zlosť, veľa zlosti. „Celý čas som sa snažila o to, aby sa tie lži prestali šíriť, aby som zistila, kto ich šíri a zastavila to! A vy...! Jediným slovom ste to všetko zničili! Načo bola tá moja snaha?! Načo?! Keď sa teraz budem musieť tváriť, že to tak skutočne je! Celý čas som zo seba robila hlupáka len preto, aby som sa teraz musela tváriť, že som VÁŠ MAJETOK?!“

Celá som sa od zlosti triasla. Snape sa na mňa díval s rozšírenými zreničkami. Potichu zhlboka sa nadýchol, vystrel sa ako slamka a podišiel ku mne o malý kúsok. Zatajila som dych. Možno ma chce zakliať. Nie, dýchaj, dýchaj, možno je to tvoj posledný nádych, Rachel! Dýchaj! Dočerta, dýchaj, inak sa udusíš, ty hus!

Prerývane som sa nadýchla. Čo to do mňa vošlo?! Prestať dýchať! Drahý Merlin.

„Asi budem musieť pritvrdiť. V poslednej dobe ste si zvykli vystrkovať rožky, slečna Nicholsonová,“ povedal tichým hlasom. Znova som z neho cítila ten nepríjemný chlad. Zahryzla som si do pery.

„Áno, pane, teda vlastne nie, pane, nemusíte,“ rýchlo som sa opravila a krotko sa pousmiala, vytrčiac ruku do vzduchu. „Máte moje čestné slovo, že sa budem snažiť krotiť svoj podrezaný jazyk.“

Odtiahol sa odo mňa so zmrašteným obočím.

„Verím vám, že sa o to skutočne budete pokúšať, no poznám vás príliš dobre na to, aby som vedel, že vám to nevyjde,“ skonštatoval stroho, otočil sa na päte a posadil sa späť za stôl. Pritiahol si k sebe pergameny a pozrel na mňa, nuž som stiahla ruku späť k telu. Na tvári sa mu usadil prazvláštny pohľad. „Mimochodom, musím vám oznámiť nie práve najpríjemnejšiu vec.“

„Počúvam, pane,“ povzbudila som ho, psychicky sa pripravujúc na to najhoršie. Zadíval sa mi do očí.

„V posledný deň tohto roku ma čaká istá záležitosť,“ začal nenadšene, „od vás očakávam, že mi budete robiť spoločnosť ako aj doteraz.“

„To znamená, že vám moja prítomnosť neprekáža?“ spýtala som sa ho dychtivo. Prepálil ma pohľadom. „Budem poctená, pane.“

„No,“ odfrkol si, či čo to vlastne bolo. Začínala som sa preto obávať. A oprávnene. „Máte so sebou nejaký spoločenský habit? Šaty?“

Nechápavo som stiahla obočie, no keď na mňa naďalej s očakávaním hľadel, preglgla som a prikývla.

„Výborne, o starosť menej,“ pokýval hlavou. Odkašľal si a siahol po brku. Akoby len tak medzi rečou doložil: „Čaká nás ples. Smrťožrútsky. Na ktorom bude aj Temný pán.“

Zakrútilo sa mi v hlave a ja som sa len tak-tak stihla posadiť, inak by mi už Snape musel dávať umelé dýchanie. Siahla som po jeho pohári, kde zostali ešte dve kvapky whisky a naliala ich do seba.

„Nádhera,“ hlesla som predtým, než som odkväcla.