Záškodníci

Môj najdrahší Regulus,

hoci viem, že si tieto listy nikdy neprečítaš a neodpíšeš mi na ne ako kedysi, tajne dúfam, že o nich vieš. Že Ti prostredníctvom nich dávam vedieť, aké je to tu bez Teba všetko šedé. Snáď si na mňa ešte nezabudol. Ja na Teba nezabudnem nikdy, to mi ver. Ako by som aj mohla?

Dúfam, že je Ti tam hore lepšie. Že si tam našiel nových priateľov a že sa zabávaš. Ja sa mám už lepšie. Ale všetko je to celkom iné. Odkedy si odišiel, veľa vecí sa zmenilo. Voldemort sa stal omnoho silnejším, než akým bol pred tým.

Viem o tom jeho tajomstve, no nemôžem s tým nič urobiť. Všetko je to úloha niekoho iného. Niekoho, kto bude statočnejším než ja, lepším a predovšetkým silnejším. Nie je na mne, aby som ho zničila. Mojou úlohou je priviesť na svet Luciusovo dieťa a žiť s ním šťastne. No predovšetkým pomáhať tým, ktorí to budú potrebovať. Svoje schopnosti som nedostala len tak nadarmo. Všetko má svoj účel. Verím, že keď si odišiel, malo to tak byť. Určite áno, no i tak ma to ničí.

Čo sa týka môjho dieťatka, bude to chlapec. Nedávno sme to pri lekárovi zistili. A tak, ako som Ti sľúbila, bude mať Tvoje meno- Regulus John Malfoy. Lucius súhlasil s tým, že stredné meno bude mať po mojom ockovi.

Čoskoro budeme mať svadbu. Mrzí ma, že na nej nebudeš môcť byť. Mal si byť Luciusov družba, neviem, koho si teraz zoženie. Zrejme Thorfina. Je to jeho dobrý priateľ. A aj ja som si naňho zvykla. Teraz k nám chodí dosť často a vôbec sa mi nezdá taký zlý.

A čo Tvoj brat? Ten sa s Tvojím odchodom zmieril, no cítim, že ho to v kútiku duše hrozne mrzí, hoci to nedáva najavo. Viem, že Ťa mal veľmi rád. Len nechcel prijať názor, ktorí ste zastávali. Ale každý z nás je iný a každému sa páči niečo iné. Chodím za ním tak často, ako sa len dá. Vzájomne sa nevedomky utešujeme. Nič viac vlastne ani nedokážeme robiť.

Bojím sa, že kým sa stretneme, budem musieť čakať veľmi dlho. Nechcem nikoho z mojich priateľov opustiť, no bez Teba to nie je to, čo to bývalo.

Snáď sa čoskoro uvidíme.

S láskou

                                                                                                        Tvoja Elizabeth

Po jeho smrti som mu písala mnoho takýchto listov. Vedela som, že ich neuvidí, bolo mi to jasné. Veď nemôže, predsa je už mŕtvy. Ale vďaka nim som sa cítila lepšie. Nevedela som pochopiť prečo, no pomáhalo mi to zabudnúť na ten smútok. Mnoho krát som si povedala, že sa už trápiť nebudem, no nešlo to. Niekedy ma z ničoho nič chytila melanchólia a nech som sa snažila akokoľvek, nemohla som sa jej zbaviť. Neostávalo mi nič iné, len sa vyplakať.

No bolo to lepšie. Každým dňom. Po každom liste, ktorý som Regulusovi napísala, sa mi hojila rana na duši. Po pár týždňoch som sa už cítila omnoho lepšie.

V každom liste som mu opísala, čo sa za ten krátky čas udialo. Nevynechala som ani jednu vec, ani jeden zážitok. Nič. Vedela som, že by ho to všetko zaujímalo.

***

Dni ubiehali a svadba sa nenávratne blížila. Každým dňom som sa na ňu tešila viac a viac. Už ostával len mesiac.

Práve sme sa s Luciusom spokojne posadili za stôl v Deravom kotlíku. On bol vybaviť nejaké svoje veci a ja som si išla po šaty. Nedávno som si ich dala zväčšiť kvôli bruchu. Objednali sme si len tekvicový džús a bavili sme sa nad svadbou.

„Nemôžem uveriť, že už o mesiac budeme svoji,“ veselo sa zasmial. Chytila som ho za ruku a široko sa usmiala.

„Bude to krásne,“ odvetila som zasnene. Vzala som pohár do ruky a schuti sa napila. „Ale vlastne to bude také ako doteraz. Len zo mňa bude pani Malfoyová.“

Lucius sa len uškrnul. Nahol sa ku mne a láskyplne ma pobozkal.

„Milujem ťa,“ zavrnel.

„Aj ja ťa milujem, láska,“ zašepkala som, pričom som ho koncom nosa pohladila po líci.

Chvíľu sme ticho sedeli, až som opäť prehovorila:

„Naozaj by sme už mali pripraviť tú detskú izbu.“

„Ja viem,“ pritakal Lucius unavene, „lenže nechce sa mi do toho pustiť.“

„Ja ti dám nechce,“ zavrčala som pobavene. „Nezájdeme k mojej mame? Dlho som pri nej nebola. Určite sa poteší, keď ju navštívime. A Lia tiež.“

„Tak fajn,“ prikývol so širokým úsmevom. „Idem zaplatiť.“

O niekoľko minút sme už zabúchali na vchodové dvere môjho starého domova. Otvorila ich Lia a ani som sa nestihla spamätať a už som bola v jej objatí.

„Ahoj,“ veselo pozdravila Luciusa, keď sa odo mňa odtiahla. „Poďte ďalej. Mama sa poteší.“

Spokojne som sa otočila k Luciusovi.

„Vidíš? Čo som ti vravela?“

Vošli sme do obývačky, kde mama oddychovala. Keď nás zbadala, vyskočila z pohovky a rýchlo sa k nám ponáhľala.

„Deti moje, aká som šťastná, že ste prišli,“ vravela nadšene. „Ale mohli ste nám dať vopred vedieť. Aspoň by som pripravila niečo chutné.“

„Nerob si starosti, mami,“ upokojovala som ju. S Luciusom sme sa posadili na gauč, zatiaľ čo nám Lia doniesla niečo na pohostenie. „Tak čo, ako sa máte?“

„My? Výborne,“ pokrčila mama plecami a široko sa usmiala. „A čo vy? Ako sa má malé?“

„Skvele,“ odvetil Lucius.

„Máme už aj meno,“ pochválila som sa a vystrela sa do celej svojej výšky.

„No? Aké?“ vyzvedala Lia. Pozrela som na Luciusa a potom späť na mamu.

„Regulus John,“ vysypala som zo seba nadšene. Mama na chvíľu spľasla. Tušila som, že sa jej nebude ten nápad s Regovým menom páčiť. „Ocko sa veľmi tešil, keď som mu minule povedala, že jeho druhé meno bude John.“

„Ehm...“ nervózne si odkašľala Lia. „Regulus... nie je to náhodou Regulus Black? Ten, ktorý-“

„Už viem celú pravdu,“ skočila som jej do reči, no už som nebola taká nadšená. „Vysvetlil mi to v liste, ktorý napísal tesne pred svojou smrťou. Boli sme skvelí priatelia a on to neurobil z vlastnej vôle. Ak by to neurobil, kruto by ho zabili.“

„Nevedela som, že bol taký zbabelec,“ odfrkla si mama. Naštvane som na ňu pozrela.

„Vôbec nebol zbabelec, mami,“ namietla som. „Bol skvelým človekom. Ale ty nemáš ani tušenie, aký dokáže byť Voldemort krutý. Vieš, čo by mu urobil? To, čo Regulus urobil mne, bola len maličkosť oproti tomu, čo by bol schopný vykonať ten hnusák.“

„Prepáč, zlatko,“ ospravedlnila sa mama, „len mi to prišlo zvláštne. Nevedela som, že ste boli takí dobrí priatelia.“

„Teraz už to vieš,“ vzdychla som a sklonila hlavu.

Chvíľu mi trvalo, kým som ovládla nával smútku, ktorý mnou lomcoval pri spomienke na Regulusa. Potom som už bola opäť v poriadku a mohli sme sa ďalej pokojne zhovárať. Až keď sa zotmelo, vrátili sme sa s Luciusom domov. Unavene som sa osprchovala a zaľahla do postele.

Lucius už v nej ležal. Nuž som sa mu schúlila na hrudi a jemne mu ju hladila. Akosi som nemohla zaspať. Len som tak ležala a vdychovala do seba jeho vôňu, ktorá mi zahmlievala zmysly. Odrazu som pocítila kopanec do brucha. Široko som sa usmiala.

„Práve ma kopol,“ oznámila som Luciusovi potichu. Ten sa strhol a položil dlane na moje brucho.

„Áno, aj teraz kopol,“ šťastne sa na mňa usmial.

Ešte chvíľu sa sústredil na malého, no napokon si opäť ľahol na chrbát, na čo som si na ňom urobila pohodlie. Milovala som, keď som mu mohla takto ležať v náručí. Celkom ma to upokojovalo.

„Je spokojný,“ prehovorila som po chvíli. Lucius na mňa zvedavo pozrel. „Cítim to.“

Už dlho som nepoužívala svoje schopnosti. Teraz som však chcela vedieť, ako sa cíti. A presne tak sa cítil aj Lucius. Láskyplne ma pobozkal na brucho, potom na krk a tak na pery.

„Si úžasná, miláčik,“ zamraučal mi do ucha. „Niesť toto každý deň. Neviem, či by som to ja zvládol.“

„Časom by si si zvykol,“ zasmiala som sa.

Lucius mi venoval jeden zo svojich najkrajších úsmevov a opäť ma pobozkal.

„Milujem ťa,“ zašepkal mi dnes už druhý krát.

„Milujem ťa,“ odvetila som nežne. Oprela som si hlavu o jeho sladko voňajúcu hruď a zatiaľ čo mi šepkal krásne slová, upadla som do ríše snov.