Záškodníci

Otvorila som oči a lenivo sa prevrátila na bok, pri čom som Luciusa spokojne objala. Ešte som sa snažila zaspať, no nedarilo sa mi. Pozrela som na svojho snúbenca. Zrejme spal, pretože mal zatvorené oči. Nedokázala som z neho spustiť svoj pohľad. Bol očarujúci, aj keď spal. Nežne som ho ukazovákom pohladila po hrudi, na čo spokojne zamraučal.

„A ja som dúfal, že sa mi ešte podarí trochu si pospať,“ zachrapčal rozospato s ešte stále zatvorenými očami. Po tvári sa mu rozlial široký úsmev, keď som mu vtisla dráždivý bozk na krk. „Nerob mi to, láska,“ zatiahol dramaticky a pozrel mi túžobne do očí.

„Dobré ráno,“ popriala som mu zvesela. Letmo som ho pobozkala na pery a vstala z postele.

„To malo byť čo?“ dotknuto sa ma spýtal, pri čom sa posadil.

„To malo byť krásne prebudenie,“ vysvetlila som mu spokojne a zaliezla do kúpeľne, kde som sa poriadne umyla.

Po niekoľkých minútach som vošla do kuchyne ešte stále v pyžame. Milo ma prekvapilo, keď som zbadala pri pulte Luciusa, ktorý práve chystal raňajky.

„Vafle,“ oznámil mi hrdo. Podišla som k nemu a zozadu ho objala.

„Uhm, vyzerá to fakt chutne,“ skonštatovala som, pri čom mi už takmer tiekli sliny po brade. Otočil sa ku mne a nežne ma pobozkal.

„Choď si sadnúť za stôl a čakaj, kým to dorobím,“ prikázal mi.

Počúvla som ho a usadila sa, vyložiac si nohy na druhú stoličku. Moje brucho už bolo veľké a ťažké. Nevládala som toľko chodiť. A už ani prechádzky sa mi nezdali také krásne ako kedysi. Teraz to bolo pomerne náročné.

„Dnes už musíme začať pracovať na tej detskej izbe,“ prehovorila som po chvíli. „A žiadne vymýšľanie. Už je najvyšší čas.“

„Fajn,“ prikývol Lucius nedbanlivo.

O niekoľko krátkych minút predo mňa položil plný tanier chutných vaflí. Schuti sme sa do nich pustili, debatujúc o izbe pre malého Regulusa. Bolo ťažké dohodnúť sa na jednej farbe stien, na umiestnení nábytku.

Vtom sa však domom rozozvučal náš alarm, ktorý sme si napojili minulý týždeň. Mal rozoznávať smrťožrútov, alebo nežiaducu návštevu. S Luciusom sme na seba pozreli a naraz vstali od stola. On však vystrel ruku, čím ma zastavil. Napäto vytiahol prútik, ja tiež, a vykročil na chodbu. V tej chvíli sa dvere do domu samé otvorili a dnu vošla Bellatrix s nejakými mužmi s maskami za závesom. Vedela som, že sú to smrťožrúti. Lucius si viac-menej vydýchol, no mne sa to nepáčilo. Bellatrix po mne šibla naštvaným pohľadom.

„Dobrý deň prajem,“ zatiahla sladko.

„Čo je? Čo tu chceš, Bellatrix?“ nevraživo sa je spýtal Lucius.

„Pokoj, Lucius,“ poznamenala ,pri čom k nemu vykročila. „Len som si po niečo prišla.“

„Po čo?“ ozvala som sa tento krát ja.

„Po tvojho drahého Luciusa,“ vysvetlila. V hlase mala stále ten falošný milý tón, z ktorého mi navierala žlč. Otočila sa k nemu. „Moja sestra je na dne... Lucius, miluje ťa a ty si ju vymenil za tento odpad,“ strelila som po mne znechuteným pohľadom.

Vykročila som vpred, no Lucius rázne pokrútil hlavou.

„Elizabeth nie je odpad,“ zavrčal.

„Fajn, ako myslíš,“ pohrávala sa s prútikom. „Ale teraz pekne krásne prídeš za mojou drahou sestričkou a ospravedlníš sa jej-“

„Nič také neurobím!“ vyprskol Lucius, no Bella len nespokojne cmukla.

„Pôjdeš za ňou a ospravedlníš sa jej, že si ju opustil,“ pokračovala, akoby ju Lucius ani nevyrušil. „Vezmeš si ju, tak ako si to mal urobiť už pred tým a túto hlupaňu necháš tak- Lucius, neprerušuj ma! Necháš ju, inak jej ublížim.“

Lucius sa zarazil. Chvíľu ostal šokovane stáť na mieste.

„Rozhodni sa,“ povedala opäť tak nechutne sladko. Pozrela som na svojho snúbenca. Videla som na ňom, ako rýchlo premýšľa.

„Bella, prestaň s tým,“ poznamenala som potichu, uprene jej hľadiac do očí. „O čo ti ide? Chceš ma zničiť?“

„Veľmi rada by som to urobila, zlatko,“ zatiahla, „ale na to teraz nemám čas. Chcem len, aby si Lucius vzal moju sestru. Nebudem sa predsa prizerať, ako moja vlastná krv trpí, no nie?“

Neverila som jej jediné slovo. Ona bola šialená, dokázala by sa prizerať, keby Cissy mučili. Bola by toho schopná. Odrazu mi to docvaklo. Vedela som, čo Lucius urobí. Poznala som ho príliš dobre a ani som sa naňho nemusela v tej chvíli pozrieť, aby som videla, ako na mňa hľadel. Vedela som, že si vyberie Cissy. Nedovolil by Belle, aby mi ublížila. No mne to bolo jedno. Keď ho nebudem môcť mať, tak nech ma radšej zabije. Nedokážem bez neho žiť. Do očí sa mi drali slzy.

„Keď odídeš, nechám ju žiť, no keď ma neposlúchneš, pomaly ju zabijem,“ vravela Bella takmer až nadšene. Vedela som, že je blázon.

„Prečo si niečo také vymýšľaš?! Veď tebe na Narcisse nezáleží!“ vyštartoval po nej Lucius. Bella sa škodoradostne zasmiala, namierila na mňa prútikom a odrazu ma zasiahla rana do brucha. Bolesť ma prinútila zvaliť sa na zem a tápať po dychu. „Nie! Ty nie si normálna, Bella!“

Lucius ku mne chcel pribehnúť, no dvaja z tých smrťožrútov ho chytili za ruky a nechceli ho pustiť. Snažil sa im vytrhnúť, ale boli silní.

„Nechcel si mi veriť, Lucius,“ zaspievala Bellatrix. Lucius naštvane zreval.

„Opováž sa jej nejako ublížiť,“ zavrčal pomedzi zaťaté zuby.

Chytila som sa za brucho, v ktorom mi pulzovala bolesť. Takmer som nič nevidela. Nedokázala som sa pohnúť, akoby mi to ochromilo celé telo.

„Tak sa rozhodni,“ nedočkavo vyhŕkla. „Môžem ju zabiť rovnako ako toho krpca.“

V tej chvíli sme s Luciusom naraz pozreli na moje brucho. Všade vôkol mňa bola krv. Vedela som presne, čo to znamená. Zúfalo som vydýchla, pri čom mi srdce takmer prestalo biť. Lucius zreval ako lev a ešte väčšmi sa snažil vymámiť zo silného zovretia. Po tvári mi stiekli slzy. Nič iné som nedokázala urobiť.

„Fajn, fajn... pôjdem,“ dostal zo seba Lucius zúfalo. „Pôjdem s tebou, len jej viac neubližuj.“

„Je úžasné, keď niekto počúva moje rozkazy,“ žiarivo sa usmiala. „Pôjdeš za ňou s tým, že ju miluješ. Budeš sa tváriť, že je pre teba tá jediná. Ona ti rýchlo naletí. Ale neopováž sa jej povedať, čo sa stalo. Inak tvoja drahá Elizabeth zomrie. A ty vieš ako, Lucius.“

Pozrela som naňho. Po tvári mu stiekli slzy, no i napriek tomu na mňa nežne pozrel. Pripadalo mi to ako celá večnosť, počas ktorej sa mi vpíjal do očí.

„Milujem ťa,“ zašepkal, na čo ho vyvliekli von. Zúfalo som zavzlykala.

„A ty, drahá,“ oslovila ma Bellatrix spokojne, „uži si to. Máš celý dom pre seba.“

Vybehla von, pri čom za sebou zatresla dvere. V tej chvíli som sa srdcervúco rozvzlykala. Nie... nie... Lucius... láska, vráť sa mi. Opäť som vo vnútri cítila zúfalstvo. Nechcela som žiť, chcela som, aby ma Bellatrix radšej zabila. Radšej zomriem, akoby som mala byť bez Luciusa a nášho synčeka.

Hrozne dlho som tam tak ležala a nariekala. Nevedela som, či od bolesti, alebo do toľkého smútku. Pred očami sa mi začalo zahmlievať a ja som vedela, že je to zlé. No možno ešte budem môcť malého zachrániť. Podoprela som sa lakťami a nevládne sa vliekla ku kozubu, do ktorého som hodila hop-šup prášok. Do zelených plameňov som zavolala na Siriusa. Z kozuba začal rásť tieň, z ktorého o niekoľko sekúnd vyšiel Sirius zašpinený od popola.

„Elizabeth, potrebuješ niečo?“ spýtal sa, no keď si ma všimol, ako ležím na zemi, zhíkol a rýchlo si ku mne kľakol. „Lizy, čo je ti? Čo sa stalo?“

Nedokázala som nič povedať, len som nariekala.

„Lucius... Bella ho vzala preč... navždy ma opustil... a malý...“ na to som sa rozvzlykala ešte väčšmi. Sirius istotne nechápal, no vzal ma do náručia a odniesol ma do nemocnice.

***

Počula som šepkanie, no nevidela som nič. Moje oči boli príliš ťažké na to, aby som ich mohla otvoriť. Napokon som sa nejako prinútila. Oslepilo ma svetlo z nočnej lampy. Zažmurkala som a rozhliadla sa vôkol seba. Bola som v nemocnici a vedľa mňa sedel Sirius s Remusom. Vtom mi všetko došlo. Strhla som sa, pri čom mi srdce začalo divo biť.

„Kde... kde je Lucius?“ naliehavo som sa spýtala. Remus na mňa smutne pozrel.

„Myslel som, že nám to povieš ty,“ odvetil potichu.

Až teraz som si celkom uvedomila, čo sa stalo. Hneď sa mi po tvári spustili slzy. Slzy bolesti a nenávisti k Belle. Po chvíli som im to celé vysvetlila. Povedala som im, čo sa stalo a opäť sa rozvzlykala. Obaja na mňa súcitne hľadeli, no nemohli mi pomôcť.

„A čo maličký?“ zašepkala som, i keď som vedela, aká bude ich odpoveď. Sirius ma chytil za ruku a smutne sklonil hlavu. Nemuseli mi nič povedať, jeho reakcia mi úplne stačila. Po tvári sa mi spustili horké slzy.

„Je mi to ľúto, Lizy,“ zronene povedal Sirius, hladiac ma po ruke.

„Lenže to mi teraz nepomôže,“ pokrútila som hlavou. „Prišla som o dieťa, o môjho milovaného Luciusa.. predtým aj Regulusa... Čo ma ešte bude čakať?... O čo všetko budem musieť prísť, aby som mohla zomrieť a viac sa netrápiť?“

Remusovi po tvári stiekli slzy, keď videl, ako zúfalo som nariekala. Nedokázala som opísať hĺbku môjho zúfalstva. Nikdy predtým som sa necítila tak hrozne. Nikdy predtým som si neželala tak veľmi zomrieť. Nechcela som cítiť tú bolesť a smútok. Nechcela som žiť bez Luciusa a môjho dieťatka. On nemal zomrieť. Nemal... mal sa narodiť a podobať sa na Luciusa... mal mať meno po mojom skvelom priateľovi, ktorého som stratila... mal tu byť a robiť ma šťastnou. Držať ma pri živote.

„Nechcem... nechcem viac... prosím,“ vzlykala som. Sirius si ľahol ku mne do postele a tuho ma objal, pri čom ma upokojujúco hladil po vlasoch.

„Pokoj, Lizy,“ šepkal mi do ucha.

Zovrela som v pästi jeho sveter a oprela si hlavu o jeho hruď. Prečo? Prečo sa to muselo stať? Aký to malo zmysel? Aký bol na to dôvod?!