Záškodníci

Ahojky  Takže tu dnes pridávam ďalšiu kapitolu! Dúfam, že sa bude páčiť a ako vždy: prajem príjemné čítanie.

Vaša Lizy

Kráčala som tak rýchlo, ako som vládala. Za mnou sa ponáhľal Sirius, Nat, Longbottomovci a Moody. Poslali tam aj niekoho od Munga, no kým tam dôjdu, ja to urobím rýchlejšie. Zbehla som po schodoch, zabočila doprava a ponáhľala sa po dlhej chodbe. Išla som len za vzlykmi, ktoré sa ozývali po hale. A na konci som ich zbadala. Okolo trasúceho sa muža stáli piati ďalší. Rýchlo som k nim pribehla.

„Pozor,“ povedala som nervózne a predrala sa pomedzi nich. Kľakla som si k mužovi, ktorý sa v bolestiach skrúcal na zemi a stonal. Pravú nohu mal takmer celú zakrvavenú, na tvári veľký škrabanec a rozťatú peru. Tí ostatní muži sa medzi sebou horlivo rozprávali. Pozrela som na Moodyho. Ten len prikývol.

„Tak fajn, poďte,“ prikázal im burácavým hlasom a viedol ich von.

Ostali pri mne len moji priatelia. Cestou som však tých mužov počula, ako sa Moodyho pýtali, čo sa to stalo a kto boli tí ľudia, čo napadli ich priateľa. Vonku na nich čakali zotierači, aby im mohli upraviť spomienky. Pozrela som na priateľov.

„Radšej choďte aj vy,“ zamrmlala som. Ten muž opäť zavzlykal. „Pokoj, len sa upokojte. Ja vám pomôžem- Sirius, ty radšej zostaň pri mne,“ rýchlo som ho zastavila.

On len prikývol, zatiaľ čo ostatní nasledovali Moodyho. Zhodila som zo seba sveter a podala ho Siriusovi.

„Podlož mu ním nohu,“ prikázala som mu, na čo ma hneď poslúchol. Zhlboka som sa nadýchla. Upokojujúco som na toho muža pozrela. „Zatvorte oči.“

„Prečo? Čo.. čo chcete urobiť?“ zachrapčal namáhavo.

„Nemajte strach,“ pokrútila som hlavou. „Potrebujem, aby ste zatvorili oči.“

Striasol sa, ale oči napokon na moju žiadosť zatvoril. Pozrela som na Siriusa.

„Keby niečo, môžem?“ kývla som k jeho dlani. Sirius hneď pochopil a horlivo prikývol. „Fajn.. tak...“

 Vzdychla som a roztrhla mužovi džínsy na mieste, kde mal najviac krvi. Naskytol sa mi nepekný pohľad. Na celom stehne mal hlbokú ranu, z ktorej vytekal silný prúd krvi. Okolo rany mal modré a fialové modriny a miestami zaschnutú krv.

Pomaly som položila dlane na ranu, na čo nespokojne trhol nohou a zasyčal.

„Prepáčte, no je to potrebné,“ vysvetlila som trpezlivo. On len napäto prikývol, no oči ani raz neotvoril. Len stláčal kraj svojej bundy.

Opäť som priložila dlane na ranu a sústredila sa. O niekoľko sekúnd som zacítila nepríjemnú bolesť hlavy. Do celého tela sa mi rozlieval tlak a spôsoboval, že mi to sťahovalo pľúca a bralo z nich i posledný kyslík. Aj napriek tomu som vedela, že nesmiem prestať. Nebolo to celkom dokončené. Zahryzla som si do pery, potláčajúc ston. Bolesť hlavy rástla neuveriteľnou rýchlosťou, až som odrazu mala pocit, že mi vybuchne. Ruky akoby som mala v ohni a celá som sa triasla.

Nesmieš prestať, Winnersová... nesmieš.... dohovárala som si. Sústreď sa na to najlepšie, ako vieš...

Nemohla som dýchať, nemohla som ho prestať liečiť. A hoci mi dlane horeli a ja som pociťovala strašnú bolesť, nedala som ruky preč z jeho rany. Cítila som, že ešte nie je dostatočne zahojená.

„Elizabeth, to stačí, udusíš sa,“ počula som z diaľky Luciusov hlas. Moment! Luciusov?! Otvorila som oči a nadýchla sa. Obzerala som sa vôkol seba, no nikde som ho nevidela. Muselo sa mi to zdať. Pokrútila som hlavou, keď ma vtom neskutočne rozbolela. Sadla som si a zhlboka dýchala.

Musela som do seba dostať čo najviac kyslíka a zbaviť sa tej otrasnej bolesti. Pošúchala som si dlane, ktoré ma už našťastie tak nepálili. Ten muž len zastonal a pomaly sa posadil, nemo na mňa zazerajúc.

„Čo ste mi to urobili?“ spýtal sa takmer nečujne. Pozrela som naňho.

„Pomohla som vám,“ vysvetlila som jednoducho. Sirius mu pomohol vstať a viedol ho ku schodom. Tam už čakala Alice, nuž mu pomohla vyjsť von. Sirius sa ku mne zatiaľ rýchlo vrátil a kľakol si ku mne, podávajúc mi ruku. Prijala som ju, na čo mi ju povzbudivo stlačil.

„Pokojne môžeš,“ povedal rýchlo.

„Myslím, že to už nie je potrebné,“ pokrútila som hlavou. „Ale ďakujem.“

Pomaly som vstala podopieraná Siriusovým ramenom a vykročili sme ku schodom.

„Ako ti je?“ opýtal sa ma súcitne.

„Už dobre,“ odvetila som. Naozaj som sa cítila lepšie. Hlava ma už tak nebolela a aj som mohla normálne dýchať. Ani dlane ma nepálili. „Sirius... ehm, povedal si mi niečo predtým, než som ho pustila? Niečo v tom zmysle, aby som s tým prestala? Ukončila to?“

Sirius na mňa zmätene pozrel.

„Nie,“ pokrútil hlavou. Trochu som sa zarazila. Skvelé, tak mám halucinácie. Počujem Luciusa. No výborne! Som blázon! Ach, Merlin, ešte toto mi chýbalo! Už som sa z toho dostala a ty mi tu ešte pridáš toto!

***

Vošla som do kuchyne a neprítomne sa posadila za stôl. Sveter od krvi som položila vedľa seba na stoličku.

„Lizy?“ nesmelo ma oslovil môj brat. Precitla som a pozrela naňho s podvihnutým obočím. Vôbec som si nevšimla, že sedel za stolom. „Si v poriadku?“

Pokrčila som ramenami.

„Mali sme zásah, jedného robotníka napadli smrťožrúti. Jeho priatelia boli pri tom a celé to videli. Potom im museli upraviť spomienky. Ja som tomu mužovi zahojila ranu a vtedy... vtedy som ho počula, Remus,“ pozrela som naňho s rozšírenými zreničkami a jemným úsmevom na perách. Remus na mňa nechápavo pozrel. „Počula som Luciusa. Zastavil ma, lebo som nemohla dýchať.“

Remus sa zamračil a prezrel si ma.

„Viem, čo si teraz o mne myslíš, ale ja som ho naozaj počula, akoby stál hneď vedľa mňa,“ vravela som rozhorčene, no šťastne zároveň. Počuť jeho hlas po šiestich mesiacoch pre mňa bolo tou najkrajšou vecou, aká sa mi mohla stať za celý ten čas. „Remus... jeho hlas znel tak nežne... bolo to ako vykúpenie... akoby ma zároveň tými slovami láskyplne pobozkal.“

„Len blúzniš,“ drsne ma vrátil do reality. Tentoraz som sa zamračila aj ja.

„Možno,“ pritakala som, „ale bolo to krásne blúznenie.“

***

Sedela som v knižnici schúlená do klbka v pohodlnom kresle a pozorovala, ako sa prsteň vo svetle nočných lámp striedavo ligotal. Raz bol modrý, raz červený, potom zasa modrý a keď som ho dala do tmy, žiaril šedou farbou. Presne takou, aké boli Luciusove oči. Vedela som, že to bolo jeho kúzlo. Aj tá modrá bola ako moje oči. Malo mi ho to pripomínať vždy, keď som sa naň pozrela. A aj to plnilo svoj účel.

Vďaka Merlinovi a, samozrejme, mojim priateľom som už bola celkom v poriadku. Už som sa s tým všetkým vyrovnala, no najprv som to musela pochopiť. Vedela som, že to, čo sa stalo, malo svoj zmysel. Muselo to tak byť.

„Ešte stále ho máš?“ ozvalo sa spoza mňa, až som nadskočila. Rýchlosťou svetla som sa otočila za hlasom. Sirius si ku mne prisadol, hľadiac na prsteň. Tiež som naň pozrela.

„Áno, ešte stále,“ pritakala som potichu s jemným úsmevom.

Tak ako ma kedysi spomienky na môjho malého a Luciusa boleli, tak ma teraz robili šťastnou. Zaprisahala som sa, že smrť Regulusa pomstím. Bellatrix to len tak neprejde, no pomsta je najlepšia za studena. Teda mám kopu času na prípravu. Aj ja ju zbavím niečoho, na čom závisí jej život. A tak, aby už nič podobné nemohla mať, rovnako ako aj ja už nemôžem mať deti. Mala som mať syna, krásneho syna, ona ho však zabila.

Po tvári sa mi rozlial diabolský úškrn. Sirius si ma len bojazlivo prezrel.

„Prečo sa tak tváriš?“

„Predstavujem si, ako sa bude Bella tváriť, keď zabijem Voldemorta,“ vysvetlila som jednoducho. Sirius pokrútil hlavou.

„Nechápem. Prečo práve jeho?“

Zasmiala som sa.

„Veď je to jasné ako facka, Sirius,“ odpovedala som, rozhodiac rukami. On sa aj tak tváril stále nechápavo. Napokon som vstala. „Idem spať, tak dobrú noc.“

„Iste, aj tebe,“ zamrmlal zamyslene.

***

Dopadla som do trávy a pustila Remusa so Siriusom. Na oboch som sa široko usmiala, vykročiac k dverám Potterovie domu. Zaklopala som, na čo sa dvere o niekoľko sekúnd otvorili a v nich stál zničený James.

„Tak ste tu? Poďte,“ odstúpil odo dverí, aby sme mohli vojsť do domu.

Zaviedol nás do obývačky, kde už sedela Lily, Nat, Alice s Frankom a Peter. So všetkými som sa veselo zvítala a podišla k Siriusovi, ktorý sedel v kresle. Jemne som doňho drgla, aby sa posunul. A to aj urobil, nuž som sa k nemu posadila.

James podišiel k Lily a chytil ju za ruku. Tá sa naňho žiarivo usmiala, stavajúc sa na nohy. Pozrela na nás.

„Chceli sme vám s Jamesom niečo povedať,“ začala šťastne. „O dva mesiace budeme mať svadbu, pretože... pretože som tehotná.“

„Aj ty?“ vyhŕkla Alice. Zmätene sme pozreli raz na ňu a raz na Lily. „Ja som tiež tehotná. A dnes som vám to chcela povedať.“

Ozval sa výbuch smiechu a gratulovania. Ani som sa nestihla nadýchnuť a už obom dievčatám gratulovali a tešili sa s nimi. Potriasla som hlavou a pozrela na Siriusa.

„Ty si o tom vedel?“ užasnuto som sa spýtala.

„Nie,“ pokrútil hlavou a vstal, ponáhľajúc sa k svojmu najlepšiemu priateľovi. „Paroháč, kedy? Ani si mi nič nepovedal.“

Pustili sa do veselej debaty, zatiaľ čo ja som podišla k Alice a objala ju.

„To je skvelé, blahoželám,“ usmiala som sa na ňu a potom aj na Franka.

„Ďakujem, Liz,“ odvetila veselo. Otočila som sa k svojej najlepšej priateľke so širokým úsmevom. Pomaly som k nej podišla a zovrela ju v tuhom objatí.

„Lily, som naozaj šťastná,“ zašepkala som jej do vlasov. „Blahoželám.“

 Pustila ma a pozrela mi do očí.

„Ďakujem,“ zasmiala sa. „Budeš krstná mama.“

Dojato som sa usmiala.

„To myslíš vážne?“

„Samozrejme,“ rázne prikývla. Letmo som pozrela na Jamesa. „Súhlasil s tým. Ale za to bude Sirius krstný otec.“

„To je úžasné,“ potešila som sa. „Ďakujem, že môžem mať tú česť.“

Lily sa len zasmiala.

Ešte dlho potom sme oslavovali tie skvelé novinky. A ja som sa veľmi tešila na to, že budem krstnou mamou.