Záškodníci

Nervózne som si napravila šál, skontrolovala cestu a prebehla na druhú stranu. Líca ma štípali od mrazu, no ja som vytrvalo kráčala ďalej s jasným cieľom. Zastavila som pri ošúchaných dverách Deravého kotlíka a s jemným povzdychom vošla dnu. Niečo v mojom vnútri mi napovedalo, že toto nebude práve najpríjemnejšie stretnutie.

Prehrabla som si dlhé vlasy a obzrela sa. Celkom v rohu za okrúhlym stolom sedel postarší pán s trochu šedivejúcimi vlasmi, no zato veľmi elegantným oblečením. Rozopla som si kabát a podišla k nemu.

„Dobrý deň, pán Hanks,“ pozdravila som zdvorilo, na čo na mňa zvedavo uprel svoj pohľad. „Elizabeth Winnersová.“

„Ó, to ste vy, slečna,“ rýchlo sa postavil, podávajúc mi ruku. Prijala som ju a slabo mu ňou potriasla. Jemne sa mi uklonil. Keď mi ponúkol miesto vedľa neho, neváhala som a posadila sa, zhodiac zo seba mokrý kabát. „Nemuselo by vonku tak husto snežiť, že? Nie žeby sa mi to nepáčilo, vyzerá to veľmi pekne, no ten chlad.“

Nepatrne sa pri tom striasol a posadil sa.

„Máte úplnú pravdu,“ pritakala som. Tom ku mne podišiel, nuž som si objednala teplý čaj.

„Tak, o čom ste to so mnou chceli hovoriť?“ lepšie sa usadil na stoličke. Zhlboka som sa nadýchla.

„Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, pán Hanks-“

„Tobias,“ skočil mi do reči so širokým úsmevom, „oslovujte ma Tobias, prosím.“

Zamrkala som a prikývla.

„Tak teda, Tobias,“ jeho meno som jemne zvýraznila, „pred nejakým časom ste zamestnali do vášho kníhkupectva môjho nevlastného brata, Remusa Lupina.“

Keď som povedala jeho meno, Tobias sa zamrvil a vystrel do celej svojej výšky.

„No pred týždňom ste ho vyhodili,“ doložila som, na čo prikývol.

„Áno, mal som na to svoje dôvody,“ povedal dôležito. „Pána Lupina, vzhľadom na jeho zdravotný stav, nemôžem ďalej zamestnávať.“

„No doteraz vám to nevadilo,“ poznamenala som zamračene. „Teda do tej chvíle, kedy ste sa dozvedeli, čím je.“

„Vtedy som však nevedel, akému nebezpečenstvu som vystavoval seba i svoj obchod,“ ohradil sa.

„To sú len smiešne predsudky,“ vyprskla som, až nadskočil. V tej chvíli mi Tom doniesol čaj, nuž som mu hneď vložila do dlane drobné. Otočila som sa späť k Tobiasovi. „Môj brat pozná naspamäť vaše knihy a prečítal takmer všetky, ktoré sú vo vašom kníhkupectve. Je to najspoľahlivejší človek, akého som kedy stretla-“

„Tak sa musím obávať, že ste veľa spoľahlivých ľudí nestretla, slečna Winnersová,“ odsekol. Zamračila som sa ešte väčšmi. Odkašľal si a pokračoval: „Som veľmi poctený, že pán Lupin tak dobre pozná moje diela, no jeho stav ma odrádza od toho, aby ďalej mohol pracovať v mojom obchode.“

Odpila som si z čaju veľký hlt a pozrela Tobiasovi do očí.

„Nikdy som si nemyslela, že by ste mohli byť tak veľmi iný, ako ste to o sebe hovorili v tých vašich podradných knihách,“ zavrčala som.

„Podradných?“ neveriacky zopakoval a odtiahol sa.

„Nemáte ani štipku ľútosti, pane,“ pokračovala som rozhorčene. „Môj brat je naozaj skvelý človek a vy ho nechcete prijať kvôli takej maličkosti!“

„To nie je maličkosť, slečna!“ zvolal napálene. „Toto je veľký problém, ktorý vo svojom kníhkupectve rozhodne nechcem mať.“

„Tak teda, ako myslíte, pán Hanks,“ odvetila som pokojne. Dopila som čaj a vstala. „Dúfam, že toto je posledný krát, kedy ma k vám osud zavial. Zbohom.“

Na to som napálene vyšla z Deravého kotlíka. Obliekla som si kabát a zapla ho až celkom ku krku. Cestou som si ešte napravila šál, vytiahnuc si ho až k nosu.

***

„Pomôžem vám nejako?“ ozvalo sa spoza mňa. Otočila som sa na podpätku. Predo mnou stála usmievavá pani v citrónovo zelenom habite.

„Ja... ehm, hľadám Lily Evansovú, moju kamarátku,“ vysvetlila som.

„Ach, tá Lily sa niekedy vie zašiť,“ zasmiala sa. „Tak poďte za mnou.“

Nasledovala som ju po dlhej chodbe. Takmer až celkom na konci tá pani otvorila dvere a nakukla dnu.

„Lily, máš tu návštevu,“ oznámila jej milo a odstúpila odo dvier, aby ma bolo vidieť. Žiarivo som sa usmiala na svoju najlepšiu priateľku, ktorá práve pila čaj. Keď ma zbadala, vyprskla ho a vyskočila na rovné nohy.

„Och, Lizy, prepáč, celkom som zabudla,“ ospravedlnila sa mi. Podišla ku mne, zovrúc ma v objatí.

„Fajn, to je v poriadku,“ odvetila som ešte stále s úsmevom. Lily sa odo mňa odtiahla a rýchlo zo seba zhodila pracovný habit. Otočila sa k tej pani.

„Musím si ísť po tie šaty. Neviem, či ešte dnes budem stíhať prísť,“ vravela rozhorčene. „Nemohla by si to, prosím ťa, nejako vysvetliť Suzy? Ja sa už naozaj ponáhľam.“

„Jasné, Lily, nerob si starosti,“ upokojovala ju. Lily sa šťastne usmiala.

„Máš to u mňa, Mad,“ zaprisahala sa.

„Fajn, fajn, len už choď,“ zasmiala sa menovaná.

S Lily sme sa ponáhľali do Šikmej uličky, kde sme si mali ísť k madam Malkinovej po šaty na svadbu. Lily jej s veľkou radosťou dala zopár galeónov, ja tiež, a vybrali sa nakupovať ďalej. Najprv sme sa však stretli s Alice a Nat, až tak sme mohli ďalej zháňať potrebné veci na svadbu. O štyri hodiny sme sa zničene posadili za stôl v kuchyni u mňa doma. Urobila som nám teplý čaj. Vo chvíli, keď som ho položila na stôl spolu so štyrmi pohármi, vošiel dnu Remus.

„Ahoj, braček,“ zvesela som ho pozdravila. On sa na mňa však mračil. Odtiahla som sa od stola a prezrela si ho. „Tú tvár poznám. Niečo sa stalo, všakže?“

„Tak ty si ma to ešte pýtaš!“ vyprskol a začal si nervózne rozopínať gombíky na hrubej bunde. „Bola si za Hanksom! Čo ťa to napadlo, Liz?! Vravel som ti, aby si to neriešila-“

„Remus, ale ako by som to mohla nechať tak?“ usmiala som sa naňho. Vzala som zo skrine nad drezom ďalšiu šálku a naplnila ju čajom. „Predsa som to nemohla nechať tak.“

„Aspoň keby to pomohlo,“ odsekol a vzal si odo mňa podávanú šálku. Položila som mu ruku na plece s povzbudzujúcim úsmevom.

„Som si istá, že pán Hanks si to premyslí a napokon sa rozhodne prijať ťa späť.“

„O tom dosť pochybujem,“ zamrmlal, sadnúc si za stôl.

***

Týždne leteli ako stíhačka a deň Lilinej a Jamesovej svadby sa nenávratne blížil. Tešila som sa z nej každý deň viac a viac. A to najmä, keď som videla, akí sú šťastní tí dvaja.

V deň ich svadby som vstala s dobrou náladou. Poriadne som sa umyla a zišla do kuchyne, kde som pripravila raňajky. Sadla som si za stôl a rýchlo sa najedla. Ešte som do dvoch šálok naliala teplú kávu. Spokojne som pozrela na nástenné hodinky a vyšla na druhé poschodie. Potichu som zaklopala na dvere Siriusovej izby- dočasnej, v ktorej občas spával, keď nechcel byť sám doma. Posledných niekoľko mesiacov mi robil spoločnosť tak často, ako sa dalo. A bola som fakt rada.

Otvorila som dvere a vošla dnu. Sirius sladko spal vo svojej posteli, zabalený do prikrývok. Podišla som k nemu a jemne doňho štuchla.

„Vstávaj, spachtoš,“ povedala som milo. „James ti neodpustí, keď zaspíš na jeho svadbu.“

V tej chvíli Sirius skočil z postele a unavene si pretrel oči.

„To už musím vstávať?“ zastonal.

„Dole máš raňajky a kávu,“ oznámila som mu a vyšla z jeho izby.

Na oplátku som vošla do tej Remusovej a aj jeho som zobudila. Zatiaľ čo chalani raňajkovali, ja som sa pripravovala na svadbu. Prútikom som si upravovala vlasy. Raz tak, raz onak, no ani jediný krát sa mi to nepáčilo. Napokon ma zastavil Sirius, ktorý vošiel do mojej izby. Chytil mi ruku, v ktorej som držala prútik, a široko sa na mňa usmial.

„Nechaj si ich rozpustené. Tak vyzeráš najkrajšie,“ poradil mi. Vďačne som sa naňho usmiala.

„Ďakujem.“

„Maličkosť,“ hrdo pokrčil plecami a vyšiel z izby.

Nuž som vlasy nechala, nech mi padajú na chrbát a jemne som sa nalíčila. Natiahla som na seba bledomodré šaty z jemnej čipky, obula si vysoké črievičky, ešte sa niekoľkokrát obzrela v zrkadle a zišla do haly. Tam už na mňa čakali chalani. Obaja sa trápili s kravatami. Keď ma zbadali, široko sa usmiali.

„No páni, Lizy, vyzeráš úžasne,“ vydýchol Remus. Opätovala som mu úsmev.

„Ďakujem, ty tiež.“

„A čo ja?“ dotknuto sa ozval Sirius. Pozrela som naňho.

„Aj ty vyzeráš skvele, Tichošľap,“ zatiahla som. Ten sa na mňa zvodne uškrnul a zaviazal si kravatu. „Remus, pomôžem ti s tým?“

„No, ehm... môžeš,“ zapýril sa. Podišla som celkom k nemu a uviazala mu jeho kravatu. „Ďakujem.“

„Nemáš za čo,“ ležérne som odvetila. „Tak ideme?“

„Môžeme,“ prikývli obaja unisono.

Nuž sme vyšli z domu a spoločne sa premiestnili do Godrikovej užľabiny, kde sa v kostole konal obrad. Keď si obaja zaľúbenci povedali svoje áno, celou miestnosťou sa ozval nežný spev víl. Všade navôkol začali poletovať lupienky kvetov a my sme sa natešení pobrali osláviť svadbu mojich dvoch úžasných priateľov.