Záškodníci

Ahojte!  Konečne sa mi podarilo napísať ďalšiu kapitolu. Áno, trvalo to dlho, ale napokon je tu  Neviem, ako dlho mi bude trvať, kým napíšem ďalšiu a potom ďalšiu, ale budem sa snažiť pridávať ich častejšie. Tak si užite túto kapitolu.

Vaša Lizy

„Sirius! Usmej sa normálne!“ zahriakla som ho, držiac v ruke fotoaparát. Ten sa strhol a zaškeril sa do objektívu. „No vidíš, že to ide aj normálne.“

Sirius sa len zaškaredil a ponáhľal sa s Jamesom naliať do seba ďalší pohárik ohnivej whisky. S Lily sme si sadli opäť za stôl a spolu s babami sme sa začali skvele baviť. Oslava bola naozaj úžasná. Zabávali sme sa na parkete, a potom ma Sirius prinútil zatancovať si s ním valčík. Nuž som nemala na výber a nechala sa. Po dlhých minútach úmorného tancovania som si sadla za stôl. Naliala som do seba poriadny dúšok ohnivej whisky.

Pozrela som na Lily a Jamesa. Práve hrala pomalá skladba, zatiaľ čo sa držali v objatí a vlnili sa do rytmu piesne. Hneď pri nich tancoval Sirius s nejakou peknou čiernovláskou a kúsok od nich Remus s Nat. Alice s Frankom sa stihli niekam vypariť. Vtom som za jedným stromom zbadala niekoho postávať. Tá postava mi bola veľmi povedomá, nuž som vstala, že pôjdem zistiť, kto to sleduje svadbu mojej najlepšej priateľky. Cestu mi však skrížil Thomas Brealey- kamarát z nášho ročníka a hráč metlobalu.

„Merlin, Elizabeth,“ vydýchol prekvapene. „Teba som nevidel už dva roky. No hovor, dievča, ako sa máš?“

„Thomas,“ rovnako prekvapene som sa zatvárila i ja. „Mám sa výborne, čo ty?“

„Och, ujde to,“ pokrčil plecami. „Teším sa skvelej kariére super metlobalistu.“

„Hej, to som už počula. Som naozaj rada, že ti to vyšlo,“ vravela som úprimne.

Ešte dlhú chvíľu sme sa rozprávali, hovorili o svojich životoch, popíjali ohnivú whisky, až som sa od neho napokon odpojila. Pomaly som vykročila k stromu, kde ešte stále stál ten niekto, koho som odniekiaľ spoznávala. V hlave sa mi krútilo od toľkej whisky, no snažila som sa kráčať rovno. Keď som došla do cieľa, opäť raz som prekvapene zamrkala. Pri strome stál môj dávny priateľ, ktorého som nevidela už niekoľko mesiacov. Na tvári mal smutný chmúr, ktorý však hneď vystriedal kamenný výraz, keď ma zbadal.

„Severus,“ podišla som k nemu a zovrela ho v objatí. „Teba som nevidela už veľmi dlho. Kde si sa túlal?“

„Práca,“ vysvetlil jednoducho. Chápavo som prikývla.

„Inak, čo ty tu?“ spýtala som sa po chvíli. Zarazil sa, no hneď vykročil do tmy, ktorú vytváralo niekoľko stromov. Nasledovala som ho, až som sa napokon posadila k nemu na peň.

„Len som sa chcel prísť pozrieť,“ zamrmlal. Súcitne som naňho pozrela.

„Ach, Sev,“ vzdychla som, chytiac ho za ruku. „Je mi to ľúto, naozaj veľmi.“

Zamračene na mňa pozrel.

„Nemusí.“

Spustila som ramená.

„Nebuď taký, prosím ťa. Predo mnou svoje pravé pocity neskryješ, aj keby si sa hocako snažil.“

Odkašľal si, pozrel na mňa a celkom potichu sa ma spýtal: „Inak, ako sa máš?“

„Ďakujem, dobre,“ nežne som sa naňho usmiala. Dlho mi hľadel do očí, až sa napokon znova zadíval do tmy pred sebou. „Čo ty?“

„Ehm, fajn,“ odvetil laxne. Niekoľko minút sme hľadeli pred seba a počúvali hudbu, ktorá k nám doliehala. Napokon som naňho opäť pozrela.

„Asi by som mala ísť, aby ma nehľadali,“ oznámila som mu.

Pomaly prikývol a vstal. Nuž som nasledovala jeho príklad, no v tej chvíli sa mi zakrútilo v hlave a mňa vzalo do strany. Nebyť Severusa, už by som spadla tvrdo na zem. Stihol ma zachytiť len o vlások. Pozrela som mu do očí.

„Ďakujem, Sev,“ zašepkala som chvejúcim sa hlasom.

„Maličkosť,“ odpovedal tiež potichu.

Obaja sme naraz urobili to isté. On sa sklonil ku mne a ja som sa zasa nahla k nemu. Naše pery sa stretli v nežnom bozku. Objala som ho okolo krku, prehlbujúc bozk. Pritiahol si ma k sebe, pričom si jednu ruku zahrabol do mojich vlasov. Po dlhej chvíli som sa od neho pomaly odtiahla a pozrela mu do očí. Vôbec som nechápala tomu, čo sa práve teraz stalo. A zrejme ani on. Odstúpila som od neho.

„Prepáč,“ dostala som zo seba.

„Nie.. to j-ja.. ty...“ koktal. „Ty prepáč.“

Horlivo som prikývla.

„Mali by sme na to zabudnúť, Sev,“ navrhla som slabo. Tentoraz prikývol on. „Tak... tak by som mala ísť. Maj sa.“

Na to som rýchlo odkráčala preč. Čo to malo, dopekla, znamenať?! Ako to, že sme sa MY DVAJA pobozkali?! To nedáva zmysel! Ale... nič to neznamenalo! Za mňa to robil ten alkohol! Áno! Presne tak! A on... zaňho to... zaňho to robili tie pocity! Určite! S touto alternatívou som sa uspokojila natoľko, že som si sadla za stôl a naliala do seba ďalší pohárik ohnivej whisky.

„Nestačí ti to už?“ spýtal sa ma s úškrnom Sirius, ktorý si ku mne prisadol.

„Nie, to rozhodne nie,“ horlivo som zavrtela hlavou. Prezrel si ma od hlavy po päty.

„Prečo sa takto tváriš? Niečo sa stalo?“

Nervózne som naňho pozrela.

„Ako sa tvárim?“

Dlhú chvíľu na mňa uprene hľadel, napokon sa odo mňa odtiahol a stiahol obočie.

„Neviem to opísať,“ pokrútil hlavou. Potichu som sa zasmiala a vstala.

„Poď tancovať,“ podala som mu ruku. Prekvapene sa uškrnul, no chytil ma a zaviedol k parketu, kde sme sa pustili do tanca.

Po chvíli mi ho uchmatli chalani a pobrali sa s ním niekde, nuž som podišla k Lily, ktorá sa práve rozprávala s Alice a Nat. Prisadla som si k nim. Dlho sme sa rozprávali a spomínali na staré časy. Na školu a na všetko, čo sme v nej zažili. Neskôr som sa zakecala s chalanmi z nášho bývalého metlobalového tímu. Všetci sa mi chvastali. Ale zabavila som sa pritom. Nad ránom sme sa so Siriusom premiestnili ku mne domov, kde som sa celkom zničene hodila na posteľ. Sirius zo mňa stiahol šaty, vyzul ma, ešte ma zakryl perinou a chystal sa odísť z mojej izby.

„Sirius,“ zašepkala som do ticha izby, čím som ho zastavila na poslednú chvíľu. Otočil sa ku mne so spýtavým výrazom. „Nechoď preč.“

„Veď ani nejdem, budem len vo vedľajšej izbe,“ usmial sa.

„To ja viem,“ odvetila som, dôležito mu hľadiac do očí. Zrejme mu to v tej chvíli došlo, lebo si potichu odkašľal. Zhodil zo seba veci a len v trenkách si ľahol ku mne pod perinu. Pozrela som naňho.

„Sirius?“ oslovila som ho.

„Uhm.“

„Ja len... ehm... objímeš ma?“ požiadala som ho nervózne. Rýchlo mi pozrel do očí. Zachechtala som sa. „Neboj sa, nechcem... nič také. Len... len mi chýba objatie.“

Usmial sa.

„Isteže,“ zamrmlal a zovrel ma v objatí. Spokojne som vydýchla, urobiac si väčšie pohodlie na jeho hrudi.

„Ďakujem.“

„Nemáš za čo,“ odvetil. „Elizabeth,“ doložil pošepky. Pousmiala som sa a privrela viečka.

***

Zívla som a položila na stôl tanier s hriankami. Ešte som zo skrine vytiahla dve šálky- pre mňa a pre Siriusa- a posadila sa za stôl. Naliala som si teplú kávu, tupo hľadiac von oknom. Už dlho ma takto nebolela hlava. Zložila som si tvár do dlaní a ťažko si vzdychla. V tej chvíli sa otvorili dvere do kuchyne, nuž som zvedavo pozrela na Siriusa.

 „Dobré ráno,“ poprial mi zvesela.

„Dobré,“ odvetila som prekvapene. Vyzeral normálnejšie, ako som očakávala a ani sa netváril tak, akoby ho bolela hlava. Prisadol si ku mne a nalial si kávu. Natrel si hrianku medom, schuti si z nej odhryzol a pozrel mi do očí.

„Ako si sa vyspala?“

Stiahla som obočie, oprúc sa o operadlo stoličky. Dala som si načas s odpoveďou. Veľmi dobre som si pamätala, čo všetko som mu v noci povedala. Neviem, či to bolo kvôli môjmu výrazu v tvári, alebo nad tým Sirius tiež premýšľal, ale po tvári sa mu pomaly roztiahol úsmev.

„Nevyškieraj sa tak,“ zahriakla som ho. „Človek toho veľa narozpráva, keď má vypité.“

„Jasné, rozumiem ti,“ hneď sa prestal usmievať. „Ak o tom nechceš hovoriť, tak-“

„Nechcem,“ skočila som mu do reči, na čo sa opäť široko usmial.

„Fňučko asi nie je taký zlý, keď-“

„Povedala som, že o tom nechcem hovoriť,“ opäť som ho nenechala dohovoriť a zahanbene som schovala tvár za Denným prorokom.

Hneď ma však prešiel ten výraz a vystriedal ho naštvaný, no predovšetkým nešťastný. Pomaly som odložila noviny na stôl, neprítomne hľadiac pred seba. Do očí sa mi drali slzy a ja som prestala vnímať okolie.

„Lizy? Čo sa deje?“ spýtal sa ma Sirius. Hoci sedel hneď vedľa mňa, jeho hlas bol tichý a nejasný, akoby bol odo mňa vzdialený niekoľko metrov. „Lizy! Počuješ ma? Čo je?“

Po tvári sa mi skotúľala slza. Zalapala som po dychu a podala Siriusovi noviny. Prebehol ich pohľadom. Zložil ich, prešiel okolo stola a sadol si ku mne, pričom ma objal.

„Nie je isté, že sú mŕtve. Môžu byť nažive a určite aj sú,“ upokojoval ma. Pozrela som naňho so slzami v očiach.

„Ale vieš si predstaviť, čo všetko im môžu urobiť? Veď sú krutí ako on. Urobia všetko preto, aby ich trápili!“ na to som sa ešte väčšmi rozvzlykala.

„Lizy,“ nežne ma oslovil. Vstala som a utrela si slzy. Sirius za mnou len zmätene hľadel. „Kam to ideš?“

„Musím niečo urobiť. Nemôžem to nechať tak,“ vyšla som na chodbu a vybehla po schodoch do mojej izby. Sirius ma nasledoval.

„Ale veď je to nebezpečné. A sama to určite nezvládneš,“ snažil sa ma zastaviť, zatiaľ čo som sa prezliekla z pyžama.

„Je mi to jedno, Sirius! On mi mamu a Liu nevezme! Nedovolím mu to!“ vravela som rozhorčene. Zopla som si vlasy do chvosta, zbehla po schodoch a obula sa.

„Pôjdem s tebou,“ vyhlásil Sirius pevne.

„Nie, sám si predsa povedal, že je to nebezpečné. Nedovolím, aby sa niečo stalo ešte aj tebe a po-“ vtom ma však umlčali jeho pery. Ostala som prekvapene stáť, keď sa odo mňa odtiahol.

„Lizy, ty nepôjdeš sama, hoci vôbec netuším, kam vlastne chceš ísť. Počkaj na mňa. Oblečiem sa a tak môžeme ísť,“ ešte mi dôležito pozrel do očí a ponáhľal sa do svojej izby.

Ja som len mlčky stála na mieste s rukou na perách. Nemohla som uveriť tomu, že ma práve pobozkal. A rozhodne som nechcela ani pomyslieť na to, čo teraz robia s mamou, či Liou. Zúfalo som túžila po tom, aby boli v poriadku. Radšej som bola za to, aby ich držali bez vody a jedla, akoby ich mali mučiť. Ani som sa nestačila spamätať, keď ku mne pribehol Sirius. Chytil ma pevne za ruku, vyviedol z domu, pričom ho poriadne zabezpečil a spoločne sme sa odmiestnili.