Záškodníci

Ahojte, decká!  Konečne sa mi podarilo napísať ďalšiu kapitolu k Navždy iba môj. To ale trvalo, čo? Ja viem a skutočne sa snažím, ale ide to veľmi ťažko  Tak teda, prajem príjemné čítanie a ešte pekný zvyšok víkendu.

Vaša Lizy

ELIZABETH:

Otočila som sa k Siriusovi so zdvihnutou rukou.

„Počkaj na mňa tu, prosím,“ požiadala som ho.

 Ani som nečakala na jeho odpoveď, len som vykročila po dlhej ulici. Zašla som za roh a zastavila pred jedným malým domom. Povzdychla som si, natiahla ruku k dverám a hlasno na ne zabúchala. O niekoľko sekúnd sa otvorili a v nich stál ten, koho som práve chcela vidieť. Prekvapene zamrkal, keď ma zbadal stáť pri dverách, no hneď ustúpil, aby som mohla vojsť dnu. Neváhala som. Vošla som do malej chodby s troma dvermi. Jedny z nich boli otvorené. Určite tam len pred malou chvíľou sedel. A mala som pravdu. Vošiel práve tam a hoci nič nepovedal, vedela som, že smiem ísť ďalej. Nuž som ho nasledovala do malej, neosobnej obývačky. Mal tam jedno kreslo, gauč, malý stôl a všade police s knihami. Otočil sa ku mne s vpísanou otázkou v očiach.

„Potrebuješ niečo?“ spýtal sa ma napokon.

„Vieš, mám taký vtieravý pocit, že by sme sa mali pozhovárať,“ odvetila som mu rovnako neprístupným tónom, ako vravel aj on. Trochu sa zarazil.

„Tak sa teda posaď,“ ponúkol mi gauč. Ja som však ostala stáť s kamennou tvárou. Severusovi to nerobilo problém, spokojne sa usadil do kresla.

„Kto to urobil? Komu dal tú úlohu, aby ich našiel?“

„O čom to hovoríš?“ lenivo sa spýtal.

„Ty veľmi dobre vieš, o čom hovorím!“ zvolala som a už ma začínala chytať hystéria. „Ktovie, kde väzní moju mamu a sestru a ty sa tváriš, akoby sa nič nedialo! Čo ak im teraz nejako ubližuje?! Čo ak sa im niečo vážne stane?!“

„Ach, tak ty máš namysli to,“ vydýchol. Postavil sa, podišiel k malému baru a nalial do dvoch pohárov ohnivú whisky.

„Nepijem,“ zarazila som ho tvrdo, keď mi podával pohár. Neprestával ho však držať predo mnou. Vzdychla som, vzala mu ho z ruky a naliala do seba celý jeho obsah. Hodila som sa na gauč. „Nemôžem to nechať tak. Čo ak ich zabije? Merlin, na to nechcem ani pomyslieť.“

„Nemaj strach, Elizabeth,“ prisadol si ku mne. „Lucius mi povedal, že už na niečom pracuje. On ich odtiaľ dostane.“

Pri zmienke jeho mena som sa akoby spamätala. Veď on pre neho pracuje! Ja som na to celkom zabudla! Merlin... a ako sa vlastne má? Už si Narcissu vzal, tak tá musí byť veľmi šťastná. A určite aj Lucius. O tom niet pochýb.

„Ale ako chce niečo urobiť? Veď ho Ty-vieš-kto zabije, keď to zistí,“ zhrozila som sa.

„Nezabije,“ rázne pokrútil hlavou. „Lucius mu bol poslednú dobu z nás všetkých najbližší. Nezabije niekoho, kto mu tak slúžil ako on.“

Nezabije niekoho, kto mu tak slúžil ako on.... Lucius mu bol poslednú dobu z nás všetkých najbližší.... tieto slová sa mi zarezávali do uší. Tak napokon skončil tak, ako som nechcela... najbližší... Drahý Merlin, čo sa to z môjho milovaného Luciusa stalo?

„Zmenil sa,“ prehovoril Severus po chvíli tichým hlasom. Rýchlo som naňho pozrela. „Odkedy si vzal Narcissu, už nie je tým Luciusom, akého som poznal.“

***

Nervózne som vyšla na ulicu. Len pár metrov od domu stál Sirius a stepoval na mieste, až v zemi takmer urobil dieru. Podišiel ku mne s vpísanou otázkou v očiach.

„Vraj sa o to postará Lucius,“ oznámila som mu a prešla si unavene dlaňou po tvári.

Sirius si odfrkol.

„Myslíš, že mu to vyjde?“ neveriacky sa spýtal. Pokrčila som plecami.

„Je to však oveľa lepšie, ako by som tam mala vtrhnúť a všetkých sa pokúsiť zabiť.“

„To máš síce pravdu, ale ja mu veľmi nedôverujem,“ vykročili sme ulicou. „Nechcem tým povedať, že sa o to nebude snažiť, ale... nemôžem mu veriť po tom, čo všetko urobil. Či už tebe alebo ostatným. A navyše, keď to Voldemort zistí, zabije ho.“

Pokrútila som hlavou. Sirius na mňa nechápavo pozrel

„Severus povedal, že jedného zo svojich najbližších nezabije,“ vysvetlila som mu.

Chytila som ho za ruku a spoločne sme sa premiestnili k Potterovcom. Náhlivo som došla k dverám a hlasno na ne zabúchala. Otvoril ich James a hneď nás veselo privítal.

„Poďte dnu,“ pozval nás, keď zbadal výraz v našich tvárach. Zhodila som zo seba kabát a vošla do obývačky. Tipovala som, že tam Lily bude. A nemýlila som sa. Podišla som k nej, nahla sa a vtisla jej na čelo bozk.

„Ako sa máš?“ spýtala som sa jej, hoci som popravde teraz nechcela počúvať jej nekonečné rečnenie o tom, ako ju Harry kope a ako ju James občas vytočí. Posadila som sa. Sirius vedľa mňa.

„Mám sa skvele, ďakujem,“ usmiala sa a odložila knihu na stôl. Skúmavo si nás oboch prezrela. „Deje sa niečo?“

Vydýchla som. Až teraz som si uvedomila, čo všetko sa vlastne stalo. Do očí sa mi drali slzy, no ja som len zhlboka dýchala, aby som sa upokojila. Pozrela som na Siriusa, ktorý mi hľadel do očí. Takmer by som aj bola zabudla na ten bozk, ktorý mi dnes ráno venoval. Moment! To bolo dne ráno?! Keď som pozrela na nástenné hodiny, takmer som zomrela. To prešli ešte len dve hodiny?! Mala som pocit, akoby to boli dva týždne, nie hodiny! Nemohla som uveriť tomu, že ich naozaj má! A že mi ich pokúsi zabiť! Nemohla som to dovoliť! Nemohla som niečo také dopustiť! Nemôžem mamu a Liu stratiť!

Z očí sa mi vykotúľali slzy. Sirius ma objal a upokojujúco ma hladil po vlasoch. Zatiaľ čo som sa snažila dať do kopy, Sirius všetko vysvetlil  Lily a Jamesovi. Tí ani nedýchali, len ho pozorne počúvali. Tak som im povedala, o čom som sa so Severusom bavila. Jeho poslednú vetu som však nevyslovila. Nechala som si ju pre seba. Nemusia vedieť, že z Luciusa sa stal zloduch. Nie! On ním nie je! Ale čo ak áno?!

O niekoľko hodín som poslala správu členom Fénixovho rádu, aby vedeli, čo sa stalo. Čakala som, až sa mi ozvu. Čakala som, že otvorím list od Dumbledora a on ma v ňom bude ubezpečovať, že sa o všetko postaral a že mama s Liou sú už v bezpečí. Vedela som však, že to nie je tak.

***

Stála som v Regulusovej detskej izbe a hľadela na jeho postieľku. Takmer každý večer som takto pri nej stála, predstavujúc si, aké by to bolo, keby tam teraz ležal a pozeral na mňa svojimi navlas rovnakými očami, aké mal Lucius. Vďačila som za to, že som už kvôli tomu nevládala plakať. Vedela som však, že tam- kde je teraz môj synček- mu je najlepšie. Tu by naňho číhalo zlo z každej strany.

„Prečo sa tej postieľky nezbavíš?“ spýtal sa ma Sirius. Nepočula som, že vošiel do izby. Naklonila som hlavu doprava a prezrela si postieľku z tohto uhla.

„Až sa raz rozhodneš mať svoje vlastné dieťa, rada ti ju dám,“ poznamenala som. Zboku som naňho pozrela a pousmiala sa. „I keď je pravda, že by som sa tvojho dieťaťa bála.“

„Prečo?“ pobavene sa zasmial, hľadiac rovnako ako ja na postieľku. Otočila som sa tvárou k nemu.

„Bolo by určite po tebe a ak by si ho stvoril s nejakou nenormálnou slečnou...“ cmukla som na znak nespokojnosti, no hneď som sa uškrnula a vyšla z izby. Predtým než som vošla do svojej spálne, zvolala som na Siriusa a Remusa: „Dobrú noc, chalani!“

Umyla som sa, prezliekla a ľahla si do postele. Ešte dlho som premýšľala nad svojím synčekom, no napokon som upadla do ríše snov.

***

„Môžem si Elizabeth požičať na jeden tanec?“ opýtal sa Reg Luciusa. Ten na mňa pozrel a keď som sa len uškrnula, prikývol. Reg mi podal ruku. S radosťou som ju prijala a kráčala na parket.

„Tak si sa predsa rozhodol prísť,“ poznamenala som, zatiaľ čo mi položil svoju dlaň na môj chrbát. Jemne si ma k sebe pritiahol a pozrel mi do očí.

„Nemohol som si nechať ujsť tento tanec...“

„Takže sa pravdepodobne vidíme posledný krát,“ prehovoril.

„Nemyslím si. Rozhodne ťa ešte budem chcieť vidieť,“ uškrnula som sa.

„Ja tiež,“ zazubil sa. Chvíľu som naňho len tak hľadela, až som to nevydržala a zovrela ho v tuhom objatí.

„Budeš mi chýbať,“ zaúpela som a odtiahla sa od neho. „Určite mi píš, čo máš nové,“ naprávala som mu pokrkvané tričko, „a príď ma niekedy pozrieť. Možno prídem ja, neviem. Uvidím, či ma Sirius pustí.“

Reg sa veselo zasmial. Schytila som jeho tvár do dlaní a pobozkala ho na líce.

Odrazu sa všetko zmenilo a ja som sa ocitla v nejakej veľkej tmavej miestnosti. Obzrela som sa vôkol seba. Takmer ma hodilo o zem, keď som asi päť metrov odo mňa zbadala Liu a mamu. Chúlili sa na zemi, opierajúc sa jedna o druhú. Vykročila som k nim, keď ma zrazu zasiahla hrozná bolesť, až ma to prinútilo dopadnúť na zem. Na sekundu povolila, no niekto opäť vyslovil tú strašnú kliatbu, ktorou ma chcel celkom zničiť. Triasla som sa v bolestivých mukách a po tvári mi tiekli slzy. Vtom to tak rýchlo ako prišlo, aj odišlo. Prevalila som sa na chrbát, keď som ho zbadala. Stál nado mnou a mieril na mňa svojím prútikom. Jeho červené oči sa na mňa dívali tak uprene, až som mala pocit, že ma tým pohľadom chce celkom odrovnať. A darilo sa mu to, pretože som na nejakú chvíľu úplne stuhla.

Vtom však Voldemort namieril prútik na mamu a Liu. Siahla som po kúsku dreva, ktorý som mala mať vo vrecku, no nebol tam. Zúfalo som ho začala hľadať, hoci sa Voldemort pomaly blížil k dvom nevládnym telám, ktoré teraz už ledva udržali rovnováhu, a smial sa pritom svojím hrozným, chladným smiechom.

Oproti mne niečo zablikalo. Prižmúrila som oči. Svetielko sa každou sekundou zväčšovalo, až sa z neho stala veľká pulzujúca guľa. Pomaly sa pohybovala vo vzduchu a zastavila tesne za Voldemortovým chrbtom. Zväčšila sa a preletela cez jeho hrudník. Voldemort ostal chvíľu zarazene hľadieť pred seba, až sa napokon rozpadol na milióny maličkých kúsočkov, poletujúcich navôkol. Okolo mňa sa rozprestrelo silné svetlo. Vtom z pulzujúcej gule vyrástla postava príťažlivého mladého muža. Mama s Liou v tej chvíli zmizli, no Regulus na mňa naďalej hľadel s nádherným úsmevom. Podal mi ruku. Váhala som. Upokojujúco na mňa pozrel, nuž som prijala jeho ruku. Vydýchla som, keď som pocítila teplo jeho dlane. Pomohol mi vstať. Hneď som ho zovrela v objatí.

„Regulus, môj drahý Regulus,“ utrúsila som. Odtiahla som sa od neho, chytila jeho tvár do dlaní a prezrela si ju. Vyzeral ako krásna vosková figurína.

Vtom jeho tvár začala blednúť a strácať na skutočnosti. Každou sekundou bola priesvitnejšou. Zmätene som naňho pozrela. Urobila som krok vzad, nemo naňho hľadiac.

„Regulus... nechoď,“ požiadala som ho zúfalo. „Prosím.“

On sa však zmierlivo usmial.

„Ešte sa stretneme,“ uistil ma a celkom zmizol. Zalapala som po dychu. Priložila som si dlaň k srdcu a obzrela sa vôkol seba, no jeho nebolo.

„Elizabeth,“ zašepkal hlas z diaľky a ja som na ramene pocítila niečiu ruku. „Elizabeth, preber sa.“

Otvorila som oči, no hneď ma oslepilo slabé svetlo, vyžarujúce z postavy vedľa mňa. Moje oči sa stretli s jeho búrkovo modrými, na čo som sa len šťastne usmiala.