Záškodníci

Po nekonečne dlhom mesiaci pridávam ďalšiu kapitolu k Navždy iba môj . Teraz toho bolo dosť, takže som veľmi nemala čas na toto, ale už idú prázdniny, tak dúfam, že sa to zmení.

Moje plány na dokončenie tejto poviedky do leta nevyšli, ale snáď sa aspoň niekam dostanem, kým letné prázdniny skončia  Čo sa v tejto kapči stane, nepoviem, nechajte sa prekvapiť. Ale bude to niečo iné 

Tak príjemné čítanie

Vaša Lizy

„Elizabeth,“ oslovil ma Regulus naliehavo. Teda aspoň to niečo, čo sa tak nápadne podobalo na Regulusa. Bol priesvitnejší, než akým býval normálny človek. Posadila som sa na posteli a hľadela naňho. Krásne sa na mňa usmieval, no v očiach mu bolo vidieť naliehavosť.

„Regulus,“ vydýchla som užasnuto.

„Áno, som to ja,“ usmial sa ešte širšie.

„Sníva sa mi to?“

Pokrútil hlavou.

„Ale teraz ma musíš počúvať, nemám veľa času-“

„Čo tu robíš?“ skočila som mu do reči.

„Musím ti niečo povedať,“ podišiel bližšie ku mne, na čo som sa lepšie usadila. „Zajtra ráno o desiatej musíš prísť do Londýna k Deravému kotlíku. Budem tam na teba čakať-“

„Budeš? Ty?“ opäť som ho nenechala dohovoriť, neveriacky naňho zazerajúc.

„Áno. Budem mať podobu muža v tvojom veku s krátkymi hnedými vlasmi a nízkou postavou. Spoznáš ma pod menom Colin Wood a bude tam aj moja mladšia sestra June. Všetko ti vysvetlím potom. Už musím ísť, tak zajtra o desiatej pri Deravom kotlíku.“

Na to sa vyparil ako vzduch. Dlho som hľadela na miesto, kde pred krátkou chvíľou stál môj priateľ. Ale naozaj tu bol? Nezdalo sa mi to? Nebolo to len tým snom? Výplodom mojej fantázie preto, že som ho tak veľmi chcela vidieť? Dúfam, že nie. Naozaj by som ho ešte chcela vidieť. Veľmi mi chýbal.

V tú noc som už však zaspať nemohla. Prevaľovala som sa z boka na bok a premýšľala, či Regulus, ktorý bol pri mne, je naozaj skutočný. Či mi vravel pravdu, že ma bude čakať pri Deravom kotlíku. Neostávalo mi nič iné, len to skúsiť. Ak by to aj nebola pravda, len moje halucinácie, nič by sa nestalo.

Napokon, keď už slnko vyšlo nad horizont, vstala som a zamierila do kúpeľne, kde som si dala upokojujúci kúpeľ. V izbe som potom na seba natiahla tmavé džínsy a pieskovú košeľu a zišla som do kuchyne, kde som urobila kávu a lievance. Mala som ešte tri hodiny, no príprava raňajok mi zabrala dosť času. Napokon som si sadla za stôl a najedla sa. ani neviem, kedy ten čas tak rýchlo zbehol, no keď som pozrela na nástenné hodiny, zistila som, že mám už len pol hodiny. Vtom však  do kuchyne vošiel Remus. Usmiala som sa naňho a naliala mu do šálky kávu.

„Dobré ráno,“ popriala som mu zvesela. Sadol si za stôl.

„Aj tebe,“ odvetil, spokojne sa pustiac do raňajok. Posadila som sa oproti nemu a zadívala som sa mu do očí. Bola som natoľko zdvorilá, že som čakala, až sa ma spýta, čo sa deje. A tak sa aj stalo. Po chvíli ho môj hypnotizujúci pohľad omrzel a spýtavo na mňa pozrel. „Čo je?“

Zhlboka som sa nadýchla a spustila: „V noci som mala zvláštny sen. To je vlastne jedno, o čom to bolo. Ale hlavné na tom je, že som v ňom videla Regulusa Blacka. S niečím mi pomohol. No vtom však zmizol a ja som sa zobudila na to, že ma niekto oslovil. Otvorila som oči a kto nebol predo mnou? Regulus! Neviem, či bol skutočný alebo len duch, ale bol tam! Bol v mojej izbe a rozprával sa so mnou. Povedal, že dnes mám prísť k Deravému kotlíku a že tam bude na mňa čakať. Nie však vo svojej podobe, ale v podobe nejakého iného muža. A že tam s ním bude aj jeho sestra. No a tam mi všetko vysvetlí.“

Remus už nejedol svoje raňajky, len na mňa civel.

„Regulusova sestra? Veď on nemá sestru,“ poznamenal.

„Nie Regulusova, ale toho mladíka, ktorého podobu bude mať,“ vysvetlila som mu trpezlivo ako malému dieťaťu.

Remus na mňa však neprestal divne civieť.

„Neverím tomu,“ pokrútil napokon hlavou. „Len sa ti to snívalo, Lizy. Nič také sa nemohlo stať.“

„Prečo nie?“ vypálila som po ňom.

„Neviem, ale nemyslím si, že to bolo skutočné. Nie on! On je mŕtvy, Lizy,“ vravel rozhorčene.

„Vďaka, že mi to pripomínaš, Remus, takmer som na to celkom zabudla,“ odsekla som sarkasticky. Remus rezignovane spustil ramená. Naklonil sa bližšie ku mne.

„Možno to aj bolo skutočné, no čo by od teba taký duch Síriusovho brata mohol chcieť?“

Na chvíľu som sa zamyslela. Vážne, čo by odo mňa mohol chcieť? Určite to nebolo len preto, že sa nudil. Muselo ísť o niečo vážne.

„Nedal ti nejakú indíciu alebo niečo podobné?“

Pokrútila som hlavou.

„Och, tí duchovia sa nikdy nevedia vyjadriť jasne,“ zavrčala som, na čo mi Remus venoval jeden nepekný pohľad. Pokrčila som plecami. „Kašli na to, on mi to sám povie- vidíš! Už musím ísť!“

Na to som vybehla z kuchyne, obula sa a s kabátom v ruke som vyšla do ešte stále chladného jarného rána. Zhlboka som sa nadýchla a obliekla si kabát. Pred bránou som sa odmiestnila do Londýna. Ulicou som kráčala rýchlo. Srdce mi bilo ako o preteky, no ja som vytrvalo pokračovala v chôdzi. Teraz ma nič nezastaví. Prešla som okolo akejsi nepeknej budovy, až som niekoľko metrov od seba zbadala postávať akúsi dvojicu. Museli to byť súrodenci, pretože sa na seba veľmi podobali.

Ona bola vysoká s tmavými vlasmi po lopatky a on zasa nízky s celkom kratučkými hnedými vlasmi. Zachvela som sa. Prehrabla som si vlasy a podišla k nim. Keď ma zbadal ten muž, široko sa na mňa usmial. Dvoma veľkými krokmi prekonal vzdialenosť medzi nami a zovrel ma v tuhom objatí.

„Regulus,“ zašepkala som šťastne. Hoci som ho nechcela pustiť, urobila som to.

„Teraz ma radšej volaj Colin,“ požiadal ma. Aj napriek tomu, že som sa dívala na celkom neznámeho muža, v jeho očiach som videla Regulusov odraz. Bol tam, vedela som to. Nemohla som sa prestať usmievať a zazerať naňho. Napokon som to nevydržala a znova som ho objala.

„Prepáč, ale nemôžem si pomôcť. Tak veľmi si mi chýbal, Regulus,“ vravela som potichu. Môj hlas sa chvel radosťou, no i strachom z toho, čo vlastne bude chcieť. Odtiahla som sa od neho.

„Poď, porozprávame sa vo vnútri,“ kývol k dverám, vedúcim do Deravého kotlíka. Všetci traja sme ta vošli a usadili sa za najvzdialenejší stôl. Objednali sme si teplý čaj. „Toto je June Woodová. Je to moja sestra, teda sestra tohto tu,“ ukázal sám na seba.

Veselo som si s June potriasla rukou.

„Ahoj, June, veľmi ma teší.“

„Mňa tiež,“ opätovala mi široký úsmev. Bola naozaj veľmi pekná.

„Takže by som ti mal všetko vysvetliť,“ poznamenal celkom zbytočne. Ja som však horlivo prikývla. V tej chvíli nám barman priniesol čaj. Počkali sme, kým sa stratí a Regulus- vlastne Colin- až tak začal hovoriť: „Viem, čo sa stalo tvojej mame a sestre. Preto som tu. Prišiel som ti pomôcť, lebo inak by si nemala šancu. Nechcem tým povedať, že... no dobre, to je jedno. Viem, ako to urobiť a to nenechám to na Luciusovi. Zaprisahal som sa, že nech sa stane čokoľvek, pomôžem ti. Je to aspoň taká maličkosť za to, čo si urobila ty pre mňa-“

„Regulus, čítala som ten list,“ skočila som mu do reči. Už som išla pokračovať, no tentoraz on nenechal dohovoriť mňa.

„Ja viem, Elizabeth. Viem aj o tých, ktoré si mi písala,“ oznámil mi celkom pokojne. Trochu som sa zamrvila. „Boli naozaj krásne.“

„Vďaka,“ jemne som sa zapýrila.

„Ale späť k veci,“ pokrútil rázne hlavou, aby si ju prečistil. „Viem, ako to urobiť. Ja, teda Colin, zomrel pred niekoľkými týždňami. Okrem tuto June nemal nikoho, takže nikto nezistí, že by mal byť mŕtvy. My dvaja sa budeme tváriť aj naďalej, že sme súrodenci. Pôjdem k Temnému pánovi a požiadam ho o možnosť pridať sa k nim. Len tak sa k tvojej mame a sestre budem môcť dostať. Po ´slávnostnej ceremónii´, ako to oni nazývajú, sa nenápadne odkradnem do pivnice. Tam, kde ich väznia. A rýchlo ich odtiaľ dostanem preč, zatiaľ čo mi June pomôže- povedala, že urobí čokoľvek. Aj keby mala zomrieť. Aj tak ju to tu bez brata nebaví. Takže ona odpúta ich pozornosť. Však vidíš, aká je krásna, nebude to problém. Ja zatiaľ tvoju mamu a sestru dostanem preč. Utečú ďaleko, ale veľmi ďaleko. Tak, aby ich Temný pán nenašiel. Alebo aspoň nespoznal. Ja ho potom... to je jedno. Jednoducho sa mu odplatím, ale to nechaj na mňa.“

„Čo? Ale veď ťa zabije!“ vyhŕkla som.

„Elizabeth, možno si zabudla na to, že ja SOM mŕtvy,“ jemne sa na mňa usmial.

„Nie si, veď si tu,“ namietla som.

„Elizabeth,“ oslovil ma trpezlivo a chytil ma za ruku, „ja tu nepatrím. Mám len zopár dní na to, aby som ti pomohol a potom sa budem musieť vrátiť.“

„Nie,“ šepla som so zmraštenou tvárou. „Nemôžeš. Ja ťa tu potrebujem.“

Nemôže mi to urobiť. Nie teraz, keď je opäť tu a ja som si hneď na to zvykla. Nemôže odísť a nechať ma tu.

„Je mi to ľúto, ale ja musím,“ smutne mi pozrel do očí. Mala som pocit, akoby mi do hrude nahádzali stovky kameňov. Zahľadela som sa na ruky. „Mojou úlohou je iba to, že ti pomôžem. Nemám čo medzi živými robiť. Pochop ma, prosím.“

„Ja ťa chápem. Veľmi dobre ťa chápem, ale nechcem, aby si znova odišiel,“ vravela som stále tichým hlasom.

„Prepáč, ale nejde to.“

„Ja viem,“ prikývla som napokon.

***

Dopadli sme na príjazdovú cestu pred mojím domom. Mávnutím prútika som otvorila vchodové dvere a vošli sme dnu. Prevesila som kabát cez smiešny vešiak, pričom mi srdce šialene bilo.

„Remus, Sirius! Ste doma?“ zvolala som na nich. Otočila som sa k Regulusovi a June. „Poďte.“

Vošli sme do kuchyne, ktorá však vola prázdna.

„Pokojne sa posaďte. Ja ich idem nájsť,“ oznámila som. Nebolo to však potrebné, pretože sa do kuchyne obaja vrútili. Pozreli najprv na mňa a tak na našu návštevu. Široko som sa usmiala.

„Chalani, toto je June Woodová,“ ukázala som na ňu. „June, to je môj nevlastný brat Remus Lupin a kamarát Sirius Black.“

Veselo si podali ruky. Keď som pozrela na Regulusa, nervózne hľadel na Siriusa. Chytila som ho za ruku a upokojujúco sa naňho usmiala.

„A toto je,“ na krátku chvíľu som sa zasekla. Nevedela som, ako ho mám predstaviť. Letmo som pozrela na môjho brata, ktorý už zrejme niečo tušil. „To je Regulus. Sirius, tvoj brat.“

Vpila som sa Siriusovi do očí. Ten len zmraštil obočie.

„Čože?“ dostal napokon zo seba. Zmierlivo som sa usmiala.

„Toto je vlastne Colin Wood, Junin brat, ale on zomrel a Regulus je teraz v ňom, aby nám pomohol,“ vravela som horlivo.

„Pomohol? Ako a s čím?“ nechápavo sa spýtal Remus.

„Vie, ako pomôcť mame a Lii,“ vysvetlila som.

Sadli sme si za stôl a ja som im všetko povedala. Občas sa ozval Regulus, zatiaľ čo ho Sirius zamračene sledoval. Dlho, veľmi dlho sme potom ešte preberali plán. Večer som napísala Lily a Dumbledorovi, čo sa chystáme urobiť. June som dala hosťovskú izbu, v ktorej bol doteraz Sirius a ten sa veľmi ochotne nasťahoval ku mne. Remus šiel k Nat, aby jej o všetkom povedal, no napokon tam ostal aj cez noc. Nuž som Regulusovi dala jeho izbu.

Trochu som sa aj čudovala, prečo sa Sirius nevrátil do svojho domu (niežeby som to nejako obzvlášť chcela), ale napokon mi prezradil, že ho musel predať. Nepovedal však prečo. A ja som bola natoľko skvelá priateľka, že som sa ďalej nevypytovala.