Záškodníci

Fúúha, to trvalo  Teraz, keď mám prázdniny, ako naschvál mi písanie nejde. Dosť ťažko sa mi píše. Možno preto, že som teraz ešte lenivejšia ako predtým, kto vie. Ale povedzme si narovinu, ide to zo mňa "ako z chlpatej deky", všakže? Áno, iste, ja to viem 

Druhého mám ísť na dovolenku. Snáď tam dostanem nejaký dobrý nápad, ktorý by ma inšpiroval. Možno sa mi bude lepšie písať pri pohľade na vlniacu sa hladinu mora. Aaach, kiežby...

Ale dovtedy sa posnažím pridať vám sem aj kapitolu k DSO  Už ju mám rozpísanú, len to nejako dokončiť.

Tak teda, stačilo kecov a hor sa čítať!

Príjemne čítanie

Vaša Lizy

„Dlho som o tomto snívala, až kým som sa nezmierila s tým, že to tak skoro nebude,“ poznamenala som potichu. Sedela som na gauči v obývačke, opierajúc sa o Regulusovo rameno. Hľadela som pred seba a neprítomne hladila jeho ruku, ktorú mal položenú na mojom kolene. Sirius šiel s June niekam von a Remus bol pri Natalie. Ostali sme v dome len my dvaja. Užívala som si Regulusovu blízkosť, pokiaľ som mohla.

Regulus neodpovedal. Hľadel rovnako ako ja na zapadajúce slnko za oknami. Dnes bol spolu s June na ´návšteve´ u Voldemorta. Ten im veľmi ochotne ponúkol miesto vo svojom kruhu. Teraz sa mu už na ruke vynímalo nepekné tetovanie, ktoré mali len smrťožrúti.

„Ver mi, že ja tiež,“ odpovedal nežne. Jemne som sa usmiala a viac sa k nemu pritúlila. „Nechcem ti to pripomínať, no je mi veľmi ľúto, čo sa stalo tvojmu dieťaťu. A aj to, že vám to s Luciusom nevyšlo.“

Pozrela som mu do očí a podvihla pravý kútik pier.

„To je v poriadku. Nevadí, že mi to pripomínaš,“ pustila som jeho ruku. „Je to minulosť, ktorú nemôžem zmeniť. Na druhej strane, malo to tak byť, tým som si istá.“

Regulus sa na mňa smutne usmial a opäť sa zadíval von oknom.

„To, čo si spomínala v jednom z tvojich listov,“ začal nesmelo, „to o Voldemortovi. Naozaj vieš, ako ho zabiť?“

Chvíľu som mlčala, no napokon som pomaly prikývla.

„Áno, viem. Ale nie je to na mne. Niekto iný na to musí prísť a urobiť to. Mne by sa to ani nepodarilo, pretože na to nie som predurčená.“

Regulus si len povzdychol. Nastalo dlhé ticho, počas ktorého sme obaja premýšľali.

***

Ležala som vo svojej posteli so zatvorenými očami. Regulus potichu sedel pri mne. Rozprávali sme sa a spomínali na staré časy, keď ma premohla únava. Už som zaspávala, no odrazu sa ozvalo tiché zaklopanie na dvere. Tvárila som sa však, že spím. Mala som príliš ťažké viečka na to, aby som ich mohla od seba odlepiť.

„Ďalej,“ odpovedal Regulus. Dvere sa otvorili a dnu niekto vošiel. Chvíľu bolo ticho. Počula som len kroky, blížiace sa k mojej posteli, až zastali pri mojich nohách.

„Chýbal si jej viac, ako je ochotná pripustiť,“ prerušil ticho Sirius. Prekvapili ma jeho slová, aj on samotný. Predovšetkým to, že ešte stále bol v tej istej izbe so svojím mladším bratom.

„Tak potom asi veľmi,“ odvetil Regulus zvláštne chladným hlasom. Sirius si vzdychol.

„Nebuď takýto,“ zahriakol ho potichu. „Viem, že si na mňa naštvaný, ale aj ja mám byť prečo. No tvoja smrť mi nebola až tak ľahostajná, ako si myslíš, Reg.“

Menovaný bol ticho. Cítila som však jeho teplú dlaň na mojom pleci. Celkom som sa uvoľnila a vpustila city oboch mojich priateľov do svojho tela. Behom sekundy ma celú zaplavili. V hrudi sa mi miešala slabá zlosť s vyčerpaním, kdesi hlboko som cítila lásku a k tomu ešte aj moje vlastné pocity.

„Keď odídeš, bude zničená,“ pokračoval Sirius. „Hoci si to práve ja osobne nejak extra neželám, myslím... myslím, že by si tu mal ostať.“

Regulus rýchlo stiahol ruku z môjho pleca. Niekoľko sekúnd v izbe vládlo ťaživé ticho a ja som nemohla vyjsť z údivu. Naďalej som sa však tvárila, že tvrdo spím. Cítila som, ako veľmi bol Regulus zarazený.

„Prekvapujú ma tvoje slová,“ prehovoril napokon.

„Nejde o mňa, ale o Lizy,“ nedočkavo odvetil Sirius. „Ľúbim ju, ani nevieš ako veľmi, no keď odídeš... ani si nechcem predstaviť, ako sa bude cítiť. A ja nechcem, aby sa viac trápila. Záleží mi na nej.“

„Ibaže to nie je na mne, Sirius,“ odsekol Reg. „Ver mi, keby to rozhodnutie bolo na mne, neváhal by som a ostal tu. Lenže nie je to tak. Musím sa zmieriť s tým, že sem nepatrím. A .... Elizabeth tiež,“ doložil pošepky a pohladil ma po vlasoch.

Takmer sa mi z očí vykotúľali slzy, no statočne som ich potlačila. Zamrvila som sa a otvorila oči. Regulus sa na mňa jemne usmieval. Opätovala som mu rozospatý úsmev a posadila sa. Pri mojej posteli aj naďalej stál Sirius. Pozdvihla som obočie, tváriac sa pritom prekvapene.

„Sirius?“ oslovila som ho začudovane.

„Chcel som ísť spať,“ vysvetlil. Zopár krát som zažmurkala.

„Iste,“ prikývla som.

Regulus vstal. Nuž som zo seba stiahla prikrývky a chystala sa aj ja vyliezť z postele, no celkom ma zarazila ruka, ktorú mi môj mladší priateľ podával. Pozrela som mu do očí a nežne mu ju chytila. Pomohol mi vstať a bez slova sa vytratil z izby. Niekoľko sekúnd som ešte hľadela na dvere, za ktorými Regulus zmizol. Napokon som len zavrtela hlavou a vošla do kúpeľne, kde som si dala uvoľňujúci kúpeľ.

Nechcelo sa mi vyliezť z vody, no nakoniec som sa k tomu po veľmi dlhej dobe prinútila. Zabalila som sa do osušky a vyšla z kúpeľne. V izbe už bola tma, len moja svieca slabo horelo a osvecovala tak časť postele, na ktorej som spala ja. Sirius bol už zrejme dávno v ríši snov, pretože bol celkom potichu. Po špičkách som došla k zásuvke a vytiahla z nej spodnú bielizeň. Rýchlo som sa prezliekla, ešte si kúzlom usušila vlasy a ľahla si do postele.

Otočila som sa tvárou k Siriusovi. On bol však chrbtom ku mne. Nuž som neprítomne zazerala na jeho lopatky a premýšľala o bozku, ktorý mi venoval včera ráno. Ešte stále som sa z neho nedokázala celkom spamätať. Bolo to zvláštne. Celé tie týždne, mesiace nič a teraz. Prečo práve teraz? Prečo ma pobozkal? Aj tak tým bozkom nič nedosiahne. Ja budem stále milovať Luciusa.

Niečo ma aj tak neústupne nútilo dotknúť sa Siriusovej odhalenej pokožky. Aspoň na chvíľu. Aspoň na chvíľu byť v jeho objatí a cítiť jeho bozky. Zdvihla som ruku a pomaly sa ňou blížila k Siriusovmu ramenu. Už som sa ho takmer dotkla, no strhla som sa a prevrátila sa na chrbát. Zhlboka som dýchala, aby som sa upokojila. Čo ma to, dopekla, napadlo?!

Sirius na mňa pozrel ponad svoje plece.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa potichu. Rýchlo som naňho pozrela.

„Nie,“ odvetila som napäto. Sirius sa chvíľu ani nepohol, na napokon sa ku mne otočil, podopierajúc si rukou hlavu.

„Vieš, že mi môžeš povedať, čo ťa trápi,“ pripomenul. Stále som hľadela na baldachýn a takmer som ani vôbec nedýchala. „Tak?“

„Ale nič, nerob si starosti,“ usmiala som sa naňho. Vpíjal sa mi do očí a ja som vedela, že ak sa na mňa neprestane takto dívať, nedopadne to dobre. Hoci som sa snažila, nemohla som z neho spustiť oči. Dúfala som však, že sa odo mňa odvráti on ako prvý. A tak sa ja stalo. Vydýchla som si a zakryla sa perinou. „Dobrú noc, Sirius.“

„Aj tebe, Lizy,“ odvetil. Prevrátila som sa na bok.

Obozretne som ležala v posteli s očami dokorán a hľadela som na balkón na svetlo dopadajúce z pouličných lámp. Sirius za mojím chrbtom nahlas vydychoval. Z nejakých dôvodov som sa bála zatvoriť oči. To ten jeho bozk ma celkom znepokojil.

Až teraz som si úplne uvedomila, čo preňho musel znamenať. Ktovie, ako dlho v sebe tú túžbu dusil a ako sa premáhal. A možno to takto ani nie je! Možno ma len chcel umlčať, len nemal ako, nuž ma pobozkal!

Odrazu ma prepadla túžba spýtať sa ho na to. Keď som sa však otočila k nemu, sladko spal. Nechcela som ho budiť kvôli takej otázke. Nuž som sa opäť prevalila na bok a pod ťarchou otázky som tvrdo zaspala.

Ráno som rýchlo vstala z postele, umyla sa a celkom oblečená som zišla do kuchyne, kde som pripravila raňajky. Bol to nezvyk robiť toho toľko. Položila som na stôl štyri šálky, čaj, kávu, hrianky a praženicu. Najedla som sa a vo chvíli, keď som začala umývať špinavý riad, vošiel do miestnosti Regulus, vlastne Colin- osoba, v ktorej Regulus je, môže mať akékoľvek meno. Ja ho budem volať aj tak Regulus. Pozrela som naňho a široko sa usmiala.

„Dobré ráno,“ popriala som mu.

„Aj tebe, Elizabeth,“ opätoval mi úsmev. Len on a Lucius ma vždy oslovovali celým menom.

Doumývala som riad a odložila ho. Regulus sa potichu zasmial.

„Prečo to nerobíš pomocou prútika?“

Utrela som si ruky a podišla som k nemu, prehrabnúc si pritom vlasy, ktoré mi padali do očí.

„Prútik môžem využívať na mnoho ďalších a dôležitejších vecí,“ vysvetlila som mu trpezlivo. „Nie som až tak lenivá, že za sebou nedokážem umyť špinavú šálku.“

„Mal by som si od teba brať príklad,“ uškrnul sa a nalial si čaj. Sadla som si oproti nemu, sledujúc ako si naberá praženicu na tanier.

„Dnes musím ísť do práce,“ oznámila som mu takmer až šeptom. Vzal do ruky chlieb a prikývol. „A... ehm, kedy máte ďalšie stretnutie?“

Regulus mi pozrel do očí.

„Neviem,“ pokrčil plecami. „Ale najskôr asi zajtra.“

„Zajtra,“ vydýchla som. Vstala som od stola a napravila si sveter. „Tak ja idem. Vrátim sa až okolo tretej alebo štvrtej.“

„Fajn, tak si dávaj pozor,“ usmial sa na mňa spoza šálky, z ktorej si práve chcel odpiť. Prikývla som a vyšla z miestnosti. Ešte som sa obula a s bundou prevesenou cez ruku som sa premiestnila na Ministerstvo.