Záškodníci

Po veľmi dlhej dobe pridávam 22. kapitolu . Dalo mi riadne zabrať, kým som ju napísala. Čo ma veľmi mrzí, pretože táto poviedka je moja najobľúbenejšia. No teraz prichádzajú situácie, ktoré si musím poriadne premyslieť, aby bol záver dostatočne dobrý. Snažím sa držať vecí, ktoré sa udiali v skutočnosti. Viem, že niektoré postavy (ako napríklad Lucius či Bellatrix)  v mojom príbehu mali iný vek, no bolo to tak potrbené. Kvôli deju. Ak by mal mať Lucius toľko rokov, koľko aj v skutočnosti mal, tak by to nepasovalo. A viem, že je takých ešte mnoho vecí, no len sa to pokúšam nejako prispôsobiť deju tejto poviedky. Pevne verím, že vám to neprekáža .

Tak na záver už len to, čo vždy: príjemné čítanie. A užite si túto kapitolu 

Vaša Lizy

Stála som v izbe pri šuplíku a mlčky doň hľadela. Dlaňami som sa opierala o rohy skrine, aby som udržala rovnováhu. Práve sa chystali k NEMU. Nemohla som tomu zabrániť. Vedela som, čo to znamená, no tajne som dúfala, že to tak nemusí skončiť. Slzy sa mi drali do očí, no ja som ich nevládala udržať. Vtom sa ozvalo tiché zaklopanie na dvere.

„Ďalej,“ odvetila som slabo. Niekto vstúpil dnu, no mne sa nechcelo zisťovať, kto to je. Stále som hľadela do šuplíka. Tiché kroky sa ku mne blížili, až zastavili asi meter odo mňa.

„Bude ti chýbať,“ nebola to otázka, skôr mi to June oznámila. Nič som nevravela, len som privrela viečka. „Myslím- nie, viem- že ak bude mať na výber, ostane tu s tebou.“

Zhlboka som dýchala, aby som sa upokojila. V hrdle mi rástla hnusná hrča veľká ako knedľa. Urobila krok ku mne a položila mi na plece svoju chudú ruku. Pozrela som jej do očí. Upokojujúco sa na mňa usmievala.

„Všetko bude v poriadku, nemaj strach,“ povzbudzovala ma. Prerývane som sa nadýchla a zovrela ju v objatí.

„Ďakujem... ďakujem ti, June,“ šepkala som jej do ucha, pričom mi po tvári stiekli slzy. „Veľmi si cením, čo pre mňa s Regulusom robíte. Je to viac, než si vôbec zaslúžim.“

Odtiahla sa odo mňa.

„Nebuď blázon,“ usmiala sa, „jasné, že si to zaslúžiš. A zaslúžiš si ešte viac.“

Nesmelo som sa usmiala a utrela si slzy. Pohladila ma  po ramene a vyviedla ma z izby. V kuchyni sa už dával dokopy Regulus. Vo chvíli, keď sme s June vošli dnu, natiahol na seba čierny plášť. Na prázdno som preglgla. Bolo zvláštne vidieť ho v takomto oblečení. Hoci to bola vlastne úplne iná osoba.

Otočil sa k Siriusovi. Niekoľko sekúnd si hľadeli do očí, až si napokon podali ruky a potriasli si nimi. Bolo mi jasné, že je to to najviac, čo môžu urobiť. To isté urobil aj s Remusom. Ja som sa zatiaľ lúčila s June. Tá tmavovláska mi bude veľmi chýbať. Za tých zopár krátkych dní, ktoré sme spolu strávili, som si ju obľúbila. Bola veľmi vtipná a bystrá. Skvelá! Zovrela som ju v objatí.

„Rada som ťa spoznala, June,“ zašepkala som. Odtiahla sa odo mňa so smutným úsmevom. Po tvári sa jej skotúľala slza. „Ešte sa uvidíme, nemaj strach.“

Aj mne sa do očí drali slzy, ale predychávala som ich. Horlivo prikývla a podišla k chalanom. S Regulusom sme si pozreli hlboko do očí. Prekonali sme tú malú vzdialenosť medzi nami a objali sa. Nechcela som ho pustiť za žiadnu cenu. Pevne som ho zvierala. No musela som ho nechať ísť. Nuž som ho pustila.

„Budeš mi chýbať,“ povedal chrapľavo. Zachvela som sa.

„Aj ty mne,“ odvetila som. Sklonila som hlavu a odstúpila od neho. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila a pozrela na June. „Ešte raz ďakujem.“

Len sa na mňa usmiala. S Regulusom na seba pozreli a prikývli.

„Je čas,“ prehovorila. Regulus ešte letmo pozrel na chalanov a spolu s June sa chystali odísť.

„Regulus,“ zastavila som ho na poslednú chvíľu.

Otočil sa ku mne so spýtavým výrazom. Rýchlo som k nemu podišla a vtisla mu veľký bozk na líce. Ešte som ho slabo objala a odstúpila od neho. Krásne sa na mňa usmial, až mi z očí skoro vyhŕkli slzy. Posledný pohľad do jeho očí a bol preč. Vydýchla som, skloniac hlavu. Remus ma len pohladil po ramene a odišiel. Sirius chvíľu váhal, no napokon ma tiež nechal samú.

***

Niekoľko nasledujúcich hodín som neprítomne presedela v knižnici. Tupo som hľadela na knihy a čakala. Nebála som sa, bola som vyrovnaná s tým, že sa Regulus nevráti. No stále bola malá šanca, že ma tu nenechá.

Sirius s Remusom robili niečo na poschodí, popravde ma ani v tejto chvíli nezaujímalo čo. Odrazu sa však domom ozval alarm. Vyskočila som na rovné nohy a vybehla z knižnice rovno do kuchyne. Tam sa zjavil Severus, mama a moja sestra. Pribehla som k nim. Obe vyzerali veľmi zúbožene. Zovrela som ich v objatí.

„Mama, Lia,“ zašepkala som horúčkovito. Pomohla som im posadiť sa za stôl. Boli veľmi slabé. Zatiaľ dnu vbehli aj Remus so Siriusom a začali ich obskakovať.

Vtom mi to došlo. Pomaly som sa otočila k Severusovi, ktorý napäto stál pri dverách. Na tvári mal kamenný výraz. Prerývane som sa nadýchla. Nemusel mi nič vravieť, stačilo mi to, že bol sám. Urobil ku mne nesmelý krok, čo som brala ako znamenie. Podišla som k nemu a objala ho. Po tvári sa mi spustili slzy.

„Bol statočný,“ zašepkal mi nežne do ucha.

„Ja viem,“ vysúkala som zo seba a odtiahla sa od neho. „Ďakujem ti.“

Nevravel nič, len mi hľadel do očí. Skontroloval pohľadom Liu s mamou, ešte pozrel na mňa a odišiel. Utrela som si oči a podišla k nim. Zaviedli sme ich do hosťovskej izby, kde sa uložili do postele. Hneď som sa pustila do liečenia ich rán. Neboli veľké, takže to bolo pomerne jednoduché. Po dlhej chvíli som za sebou zatvorila dvere do izby a oprela sa o ne. Vzlykla som.

Nevedela som, či mám byť šťastná z toho, že sú obe v poriadku, alebo mám nariekať za Regulusom a June. Zaborila som si tvár do dlaní a rozvzlykala som sa. To bolo to jediné, čo som v tej chvíli mohla urobiť.

***

Ráno som vstala skôr. Nemohla som aj tak spať. Stále som sa trápila, no zároveň i tešila. Bolo to hrozné. Urobila som raňajky a položila ich na stôl. Sadla som si na stoličku, zahľadiac sa von oknom. Premýšľala som, či ma teraz vidia. Ak áno, chcela som, aby vedeli, že mi obaja veľmi chýbajú. A možno sa tam stretli aj s mojím synčekom. Po tvári sa mi skotúľala osamelá slza. Tak veľmi som s nimi chcela byť. Tak veľmi som ich chcela mať pri sebe. Nešlo to. Zhlboka som sa nadýchla a vstala od stola. Naložila som dve porcie raňajok na tácku a vybrala sa na poschodie. Potichu som vošla do izby. Aj mama, aj Lia ešte spali. Nuž som to položila na nočný stolík.

Vytiahla som prútik a skontrolovala ich stav. Boli na tom oveľa lepšie ako včera. Uľavilo sa mi. Mohli dopadnúť horšie. Vyšla som z izby, keď mi cestu skrížil Remus. Usmial sa na mňa.

„Idem za otcom,“ oznámil mi.

„Fajn,“ prikývla som. „Pozdravuj ho odo mňa.“

Prikývol a zišiel dole. Vošla som do svojej izby. Aj Sirius ešte sladko spal, nuž som vošla dnu a zatvorila za sebou dvere. Chvíľu som naňho len tak hľadela, až mi to nedalo. Vliezla som k nemu pod perinu. Zamrvil sa, otvoril oči a pozrel na mňa.

„Len pokojne spi ďalej,“ usmiala som sa naňho a ľahla si na jeho hruď. Položil hlavu späť na vankúš, pričom ma spokojne objal okolo pásu.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma akoby len tak mimochodom.

„Iste,“ prikývla som pokojne. Bolo to tak, pretože som na to bola pripravená. Očakávala som to, takže to nebolo také prekvapujúce.

Očkom na mňa pozrel. Pozrela som mu do očí, aby vedel, že hovorím pravdu. Napokon zatvoril oči a vydýchol.

„Elizabeth,“ oslovil ma chrapľavo. Nechcelo sa mi otvárať oči, ani nič vravieť.

„Uhm.“

Niekoľko sekúnd bolo ticho, keď tu odrazu: „Ľúbim ťa.“

Otvorila som oči. Zvrchu na mňa hľadel. Nadvihla som sa a podoprela sa na lakťoch.

„Prečo mi to vravíš?“ vydýchla som. Posadil sa, ja tiež, no ani raz zo mňa nespustil svoj pohľad.

„Lebo je to pravda,“ odpovedal jednoducho. Nemo som naňho zazerala.

„Sirius,“ oslovila som ho nervózne, „vieš o tom, že mi tým ani trochu neuľahčuješ situáciu, v ktorej práve som?“

Neodpovedal, len sa mi vpíjal do očí. Chytil ma za bradu a venoval mi nežný bozk.

„Viem, ale chcem, aby si to vedela,“ uzavrel to a vstal. Vošiel do kúpeľne, zamknúc za sebou dvere. Sedela som na posteli tak, ako ma nechal. Nedokázala som sa ani pohnúť. Len som zazerala na dvere, za ktorými práve zmizol.

Keď sa už mama s Liou po dvoch dňoch dali do poriadku, premiestnili sme sa k nim domov. Čakal tam na nás Dumbledore. Spoločne sme sa usadili v kuchyni. Bola som veľmi rada, že sú v poriadku a že im Voldemort nejako veľmi neublížil.

„Mali by sme vám okolo domu vytvoriť ochranu,“ navrhla som. „Čo ak by sa sem chceli vrátiť? Musíte byť chránené aspoň dovtedy, pokiaľ k vám nepríde nejaká pomoc.“

„Myslím, že je to skvelý nápad,“ uznal Dumbledore. Vstala som a chystala sa tak urobiť, no on ma zastavil. „Nič v zlom, Elizabeth, ale myslím, že ja to urobím lepšie.“

„Máš pravdu,“ usmiala som sa. Zatiaľ čo my sme sa zhovárali, on robil všetko potrebné. Po dlhej chvíli sa vrátil dnu. Ešte veľmi dlho sme tam takto sedeli, až kým sa nezvečerilo a my sme sa museli pobrať každý po svojom.

„Ďakujem,“ povedala som Dumbledorovi na rozlúčku. On sa len široko usmial a odmiestnil sa. Ešte sme sa s Remusom a Siriusom rozlúčili s mamou a Liou a aj my sme sa pobrali domov.

Za celé tie dni sme so Siriusom to jeho vyznanie neriešili. Vlastne na to ani nebol čas a ja som na riešenie niečoho takého nemala náladu. Opäť ma prepadlo to spomínanie na mojich priateľov. Nie, už som neplakala, len spomínala. Trápilo ma to, no nebolelo tak veľmi, ako som si myslela, že bude. Ale, pre mňa lepšie, nie?

Vošli sme do domu. Zhodila som zo seba bundu a zavesila ju na smiešny vešiak hneď vedľa Merlinovej busty, keď ma odrazu zastavil Sirius, ktorý ma chytil za predlaktie.

„Musíme sa pozhovárať,“ oznámil mi so stiahnutým obočím.