Záškodníci

Ahojte!  Po hrozne dlhej dobe pridávam ďalšiu kapitolku k NIM. Som rada, že som ju konečne dopísala, i keď je pravda, že to trvalo dosť dlho 

Stále uvažujem, čo by som mohla písať ďalej. Už skôr spomínanú poviedku s Regulusom Blackom by som písať chcela. Mám napísané dve kapitoly, no neviem sa celkom vžiť do Regulusovej kože. Musím v tom písať veľa temných vecí a ja na také nie som. No určite sa pokúsim a ak by to šlo, pridám ju sem 

Zatiaľ však len prajem príjemné čítanie! A dúfajme spolu, že ma kopne múza a ja začnem písať ďalšiu poviedku.

Vaša Lizy

„Musíme sa pozhovárať,“ oznámil mi Sirius so stiahnutým obočím. Nasledovala som ho do knižnice. Zatvoril za mnou dvere a otočil sa ku mne. Len som naňho spýtavo hľadela. On sa však do reči veľmi nemal.

„Počúvam,“ povzbudila som ho.

„Ty mi nechceš nič povedať?“ spýtal sa a urobil ku mne veľký krok. Nechápavo som naňho pozrela.

„Čo by som ti mala chcieť povedať?“

„No, čo ku mne cítiš,“ odpovedal tak, akoby to bola úplná samozrejmosť. Vzdychla som a pretrela si čelo.

„Sirius,“ oslovila som ho trpezlivo, „ten čas ešte neprišiel. Na druhej strane, aj tak ešte neviem presne, čo cítim. Vieš, nie je to vôbec také jednoduché, ako si myslíš. Ty to nemáš také zložité ako ja. Myslíš, že budem schopná na Luciusa zabudnúť? Nie! A ani na teba! No musíš mi dať čas, aby som si utriedila myšlienky a pochopila všetko, čo pochopiť mám.“

Každou vetou som hovorila horlivejšie, až som svoju reč zakončila dlhým výdychom. Oprela som sa o operadlo kresla. Cítila som na sebe Siriusov pohľad.

„Nemaj strach, nechám ti toľko času, koľko budeš potrebovať,“ zašepkal a vyšiel z miestnosti.

Zrútila som sa do kresla a nešťastne sa rozplakala. Všetko to na mňa doľahlo. A ešte to aj umocnilo to, čo mi Lia povedala. Ten Luciusov odkaz. Ach, môj drahý Lucius, tak veľmi mi chýbaš.

***

Prešlo niekoľko týždňov. Každý deň bol pre mňa ťažký. Či už kvôli práci, alebo môjmu trápeniu. Raz to bolo kvôli Luciusovi, raz kvôli Siriusovi, môjmu nenarodenému dieťatku a Regulusovi, no inokedy aj kvôli Remusovi. Trápilo ma, že mal poslednú dobu splny veľmi ťažké a trápilo ma, že si nemohol nájsť prácu. S Natalie mu to našťastie skvele klapalo, no bála som sa, že sa raz niečo pokašle a oni sa rozídu. Potrebujú sa, je to vidieť. A Nat je úžasná, že jej neprekáža Remusov zdravotný stav. Vždy mu pomáhala tak, ako sa dalo. Aj ja a Sirius sme sa snažili robiť čo najviac. A Remus si to vážil. Vždy mi to vravel.

Mama a Lia boli v úplnom poriadku. Nikto im už neublíži, sú chránené. Voldemort sa asi ani nedozvedel, kto ich v skutočnosti priviedol sem. Súdiac tak podľa Severusa a jeho upokojovaní, že on a Lucius sú v poriadku. Občas ma Severus navštevoval. To, čo sa stalo na Lilinej svadbe sme neriešili. Bol to len akýsi výpadok. On aj tak nikdy neprestane Lily ľúbiť.

Keď je už reč o nej, bruško jej veľmi narástlo. Už o mesiac by sa mal malý narodiť. S Jamesom sú obaja veľmi šťastný a najmä Sirius, keď vie, že z neho bude krstný otec. Lily mi však vravela, že chcela, aby ním bol Remus, ale napokon o tom rozhodol James. Aj Alice by mala čoskoro rodiť. A na prekvapenie nás všetkých to bude tiež chlapec. Je to veľmi milé a pravdupovediac, veľmi im to závidím. Tešila som sa na vlastné deti, ale nakoniec žiadne nebudem mať.

Sedela som v obývačke a listovala v akýchsi pergamenoch, ktoré tu ostali ešte po Luciusovi. Cez otvorené okno do miestnosti dopadalo svetlo z pouličných lámp a pofukoval pritom teplý letný vánok. Remus bol práve pri Natalie a Sirius bol vo svojej izbe. Odkedy Regulus s June boli preč, vrátil sa do svojej predošlej izby. Trochu sa mi uľavilo.

Odložila som pergameny na stôl a unavene si prešla po spánkoch. Chvíľu som so zatvorenými očami premýšľala, až som napokon vstala, zatvorila okno a pobrala sa na poschodie. Prešla som po dlhej chodbe a bez zaklopania otvorila dvere do Siriusovej izby. Ani trochu ho to neprekvapilo. Naďalej spokojne ležal v posteli s rukami za hlavou a hľadel mi do očí.

„Nechcem do toho znova spadnúť,“ začala som vecne. „Záleží mi na tebe a mám ťa rada... viac ako rada, no nechcem sa znova popáliť. Myslím, že toho bolo dosť.“

Chvíľu som naňho mlčky hľadela a čakala, či niečo povie, alebo urobí, no on nič. Povzdychla som si a vyšla z jeho izby. Nič mi na to nepovie? Už som takmer vošla do svojej izby, keď sa spoza mňa ozval zvuk otvárania dverí a náhle Siriusov hlas.

„Povedal som ti, že ti dám toľko času, koľko len budeš chcieť,“ pripomenul mi. Stála som chrbtom k nemu. Privrela som viečka.

„Fajn,“ zamrmlala som a vošla do izby. Neunúvala som sa zavrieť dvere, vedela som, že ma bude nasledovať. Vybrala som zo skrine čisté pyžamo a obzrela sa. Opieral sa o zárubňu dverí, ruky mal prekrížené na hrudi a prezeral si ma s jemným úsmevom na perách. „Čo je?“

„Nič,“ odpovedal laxne. Stiahla som obočie. Odlepil sa od zárubne a pomaly ku mne podišiel. Zastavil celkom pri mne, až sme sa takmer dotýkali nosmi. Strnulo som stála na mieste. Chvíľu na mňa zvrchu hľadel, až ma napokon pohladil po líci a vyšiel z izby. Spustila som ramená a vydýchla si.

O dva dni ma ráno Sirius milo prekvapil. Keď som vošla do kuchyne, hneď sa mi do nosa dostala príjemná vôňa. Spýtavo som naňho pozrela. Stál za sporákom a niečo kuchtil.

„Lievance,“ oznámil mi hrdo a zamával na mňa vareškou. Zasmiala som sa a posadila sa k Remusovi.

„Dobré ráno,“ popriala som mu. Vzhliadol na mňa od nejakého pergamenu a usmial sa.

„Aj tebe,“ odvetil. Vzala som do ruky šálku, naliala si kávu a spokojne pozrela na tanier pred sebou.

„Vyzerá to veľmi chutne,“ poznamenala som. Sirius sa zasmial. Nuž som sa pustila do raňajok. Boli naozaj skvelé. „Remus, čo to tam máš?“

„Toto?“ ukázal na pergamen. Prikývla som. Uškrnul sa a podal mi Denného proroka. Tam mi ukázal na jeden malý rodinný dom. Hneď mi to došlo. Rýchlo som naňho pozrela. Nevedela som, či sa teším, alebo som sklamaná. A zrejme si to všimol, lebo sa prestal usmievať. „Čo je? Tebe sa nepáči, že ťa už nebudem otravovať?“

„J-je to skvelé, že budeš mať vlastný dom, braček,“ dostala som zo seba. „Len... myslela som... ale nič,“ pokrútila som hlavou a široko sa naňho usmiala. „Je skvelý. Nat už o ňom vie?“

„Iste, vyberali sme ho spolu,“ spokojne vypol hruď. Vedela som, že o vlastnom rodinnom dome vždy sníval. A priala som mu to, no nechcela som, aby odo mňa odišiel. Potrebovala som s ním byť každý deň a vedieť, že je tu.

Dojedla som a vstala od stola. Sirius sa už stihol tiež poriadne najesť.

„Tak ja idem,“ oznámila som obom.

„Čav, Lizy,“ odvetil Remus. Vyšla som pred dom a odmiestnila sa na Ministerstvo.

Kráčala som dlhou chodbou rýchlo. Kúpa Remusovho domu ma prinútila, niečo si zistiť. Zastavila som pred tmavými dverami s malým okienkom, cez ktoré však nebolo nič vidieť. Zdvihla som ruku a rázne zabúchala na dvere. Nečakala som na odpoveď, nebolo to potrebné, a vošla dnu. Za veľkým písacím stolom sedel Bartemius Crouch. Práve niečo horlivo písal. Keď som však vošla dnu, vzhliadol od pergamenu.

„O, slečna Winnersová, čo vás sem do mojej kancelárie privádza?“ spýtal sa ma zvedavo. Vstal a ukázal na stoličku pred ním. Slabo som sa usmiala a posadila sa.

„Dúfam, že nevyrušujem,“ letmo som pozrela na pergameny na stole.

„Ale nie, to je v poriadku,“ pokrútil hlavou so širokým úsmevom a posadil sa. „Tak, ako vám pomôžem?“

„Ja...“ slabo som si odkašľala, „potrebovala by som od vás papiere o mojom dome. Len si chcem niečo overiť, hneď vám ich vrátim.“

„Papiere o vašom dome? Máte namysli dom v Great Reservoir?“ uisťoval sa. Prikývla som. „Áno, iste. Počkajte chvíľu, musím ich medzi toľkými spismi nájsť.“

„Isteže,“ vydýchla som. Fajn, prvú časť mám za sebou. Vstal a začal sa hrabať vo veľkom šuplíku. Hodnú chvíľu v ňom hľadal potrebné spisy, až ich napokon našiel.

„Tak, tu ich máme,“ potešil sa. Posadil sa späť za stôl a opatrne mi ich podal.

„Ďakujem vám veľmi pekne,“ usmiala som sa naňho.

„Ale, to je maličkosť,“ mávol rukou. „A.. ehm, smiem vedieť, na čo potrebujete tie papiere?“

„Osobné záležitosti,“ odvetila som s ospravedlňujúcim pohľadom.

Rozviazala som povraz, ktorý pergameny držal po kope a začala v nich listovať. Musela som to nájsť. Musela som si byť istá. Strhla som sa a pohľadom prebehla ten správny pergamen. Srdce mi takmer prestalo biť. Skvelé! A kedy mi to chceli oznámiť?!

Naštvane som pergameny dala tak, ako boli, zviazala ich a vrátila Crouchovi. Vstala som od stola, naprávajúc si blúzku.

„Ďakujem, veľmi ste mi pomohli,“ jemne som sa mu uklonila a kráčala von z jeho pracovne. Odprevadil ma pohľadom.

„Za málo, slečna Winnersová, aj na budúce,“ vravel s úsmevom. Prikývla som a rýchlo vypochodovala z jeho pracovne.

Naštvane som vošla do našej kancelárie, keď už bol aj Sirius. Sadla som si na stoličku a zaborila si tvár do dlaní. Natalie sa ku mne posadila, položiac mi ruku na plece.

„Lizy? Čo sa deje?“ opatrne sa ma spýtala. Odkryla som tvár a pozrela na ňu. Nemohla som však ostať sedieť. Vstala som a začala sa prechádzať po miestnosti. Sirius s Frankom a Jamesom na mňa nechápavo hľadeli. Napokon som rukami buchla o stehná a ťažko si pritom povzdychla.

„Môj dom nie je môj,“ zastonala som. Nastalo hrobové ticho.

„Ako vieš?“ prerušil to ticho Sirius. Prešla som si dlaňou po čele.

„Bola som si to u Croucha overiť. Keď Remus spomenul váš dom,“ pozrela som na Natalie, „hneď ma napadlo, či náhodou niekto z NICH neprepísal vlastníctvo. Je mi to jedno! Ale kedy mi to chceli povedať?! Na poslednú chvíľu?! Alebo si vraveli: Prídeme tam a len tak to na ňu vybafneme, aby sa spakovala aj so svojimi vecami!“

Zrútila som sa do sedačky a naštvane zavrčala. Bola som tak naštvaná, až som mala chuť kričať.

„Nemaj strach, Lizy, nejako sa to už predsa vyrieši,“ upokojoval ma James.

„O Remusa sa nemusíš báť, predsa už budeme mať o dva dni vlastný dom,“ ozvala sa Natalie.

„A ty pôjdeš k tvojej mame,“ doplnil Frank.

„A Sirius pôjde so mnou,“ doložila som po chvíľke ticha. Pozrela som mu do očí. Jemne sa na mňa usmial a chytil ma za ruku.

„Ak to tvojej mame a sestre nebude vadiť,“ zasmial sa potichu.

„Nebude,“ pokrútila som hlavou.