Záškodníci

Ahojte  Po viac ako mesiaci pridávam ďalšiu kapitolu k NIM3. Nebudem sa tu rozpisovať, tak len prajem príjemné čítanie! 

Vaša Lizy

PS: Mám už konečne nápad na novú poviedku, no potrebujem už len vymyslieť nejaký vhodný názov- a takéto činnosti mi veľmi nejdú. Dúfam teda, že na to prídem čo najskôr, aby som mohla pridať prvú kapitolku 

Stála som vo svojej izbe pri dverách. Nemohla som si ju prestať prezerať. Vedela som, že vo chvíli, keď odtiaľto odídem, všetky spomienky zotrvajú tu a v mojej hlave a srdci ostane len prázdne miesto. Nevšedný deň, nevšedný vzduch. Nútil ma zhlboka dýchať a zapamätať si vôňu. Vôňu tohto domu, vôňu, ktorá tu po Luciusovi ešte stále ostala zarytá hlboko do každého centimetra domu.

„Si si tým istá?“ ozval sa spoza mňa hlas môjho milovaného brata. Neprestala som sa však dívať na posteľ.

„Nemám na výber, braček,“ odvetila som lenivo. Pohladil ma po ramene a chytil ma za ruku.

„Tak poď, Sirius už čaká dole,“ oznámil mi. Pozrela som naňho.

„Máš všetko?“

Potichu sa zasmial.

„To by som sa mohol spýtať ja.“

Pousmiala som sa a radšej už celkom mlčky zišla do haly, kde na mňa naozaj čakal Sirius. Na tvári mu pohrával milý úsmev. Natiahol ku mne ruku. S radosťou som ju prijala a spoločne sme vyšli pred dom. Cítila som sa zvláštne. Bol to len dom, tak prečo ma to tak trápilo?

„Elizabeth,“ oslovil ma Severus, stojaci pri bráne. Pustila som Siriusovu ruku a podišla k nemu. Mlčal. Vedela som, čo mi svojimi očami vravel. Poznala som ich už skvele. Nemusel vravieť nič. Napokon ma silno objal.

„Prídeš ma navštíviť, že?“ spýtala som sa ho potichučky.

„Samozrejme,“ odvetil rovnako potichu. Odtiahol sa odo mňa. Tušila som však, že do Banbridgeu za mnou nepríde. „Alebo môžeš ty mňa.“

„Veľmi rada,“ usmiala som sa naňho.

Bola som rada, že Sirius s Remusom boli tak taktní a čakali o niekoľko metrov ďalej. Otočila som sa k nim, no zastavila ma Severusova ruka. Spýtavo som naňho pozrela.

„Lucius nevie, že som tu,“ poznamenal. Stiahla som obočie. „Vlastne on nevie o ničom z toho. To Bellatrix.“

Zhlboka som sa nadýchla. Mohla som to tušiť. Lucius by mi to nikdy neurobil. Nie takto. Opäť som sa na Severusa usmiala.

„Ďakujem.“

Otočila som sa späť k domu. Naposledy som si ho prezrela, podišla k Siriusovi a spolu sme sa odmiestnili.

Dopadla som do trávy a zhlboka sa nadýchla. Tú vôňu som milovala. Sladký domov. Otvorila som oči. Predo mnou stál vo svojej plnej kráse biely rodinný dom s krásnou záhradou. Pozrela som na Siriusa a jemne sa naňho usmiala.

„Tak poď. Mama je už určite celkom nedočkavá,“ vravela som mu, kráčajúc k dverám. A nemýlila som sa. Keď sme vošli dnu, hneď k nám pribehla a vyobjímala nás.

„Tak poďte, urobila som vám niečo dobré pod zub,“ oznámila nám, ukazujúc na otvorené dvere do kuchyne.

***

Niekoľko dní mi trvalo, kým som si zvykla, o čo som prišla. A predovšetkým, že sa viac do toho domu nevrátim. Bolo to zvláštne. Všetko, čo som si za celé tie roky vybudovala, sa zrútilo ako domček z karát. Na čo som sa so všetkým tak trápila? Mohla som sa rovno na všetko vykašľať a nezaoberať sa tým, či budem niekedy žiť pod mostom, alebo či skončím ako stará dievka. Všetko bola jedna veľká pohroma. Nestačila som sa spamätať z jednej a už vybuchla druhá bomba, ktorá ma  zasiahla hlbšie než tá prvá.

Natiahla som na seba tmavomodrú košeľu, lenivo pozapínala všetky gombíky, ešte sa jedným letmým pohľadom skontrolovala v zrkadle a zišla do kuchyne. Za stolom už sedela Lia aj so Siriusom. Ktovie, kde sa mama zasa túlala.

„Dobré ráno,“ popriala som im rozospato. Dnes sa mi akosi nechcelo vstávať. Horko-ťažko som sa vyterigala z postele. Pripomenulo mi to časy na Rokforte. Tam som dosť často mávala takéto stavy. Za ten čas som si na to zvykla. Posadila som sa za stôl vedľa Siriusa a naliala si kávu. „Kde je mama?“

„Išla len na nákup,“ odvetila Lia, neprítomne hľadiac von oknom. „Ešte si stále nezvykla na to, že musí toľko variť.“

„Ha-ha, veľmi vtipné,“ zatiahla som uštipačne. „Zas až tak veľa so Siriusom nejeme, všakže?“

Spýtavo som naňho pozrela, načo len horlivo prikývol, prežúvajúc kúsok chleba, ktorý mal v ústach. Lia sa zasmiala a premiešala obsah svojej šálky.

„Aj dnes idete do práce?“ ozvala sa po chvíli ticha. Prehltla som a prikývla. Len niekoľko dní predtým, než sme sem so Siriusom prišli, si našla prácu v miestnej lekárni. Veľmi sa jej tam páčilo a nebola to náročná práca. Navyše celkom dobre zarábala.

Vtom do kuchyne vpochodovala mama. Pozrela na nás a široko sa usmiala. Zložila dve ťažké nákupné tašky k pultu, unavene pritom vydýchnuc.

„Sirius, zlatko, mohol by si mi s niečím pomôcť, prosím?“ spýtavo naňho pozrela.

„Iste,“ prikývol, nalial do seba zvyšok obsahu svojej šálky a ponáhľal sa za mamou do obývačky, odkiaľ som už o niekoľko minút počula ich smiech. Radšej som nechcela vedieť, nad čím sa tak smejú. Mama totiž mala na krbe vystavené moje fotky, ktoré tam dala len včera a ktovie, či mu ich náhodou neukazovala. Sirius totiž často chodí s klapkami na očiach, takže by si ich zrejme ani vôbec nevšimol.

„Uvidíme sa doma,“ oznámila som Siriusovi. Prekvapene na mňa pozrel. „Musím ešte niečo vybaviť,“ odpovedala som, hoci sa nepýtal.

Chápavo prikývol. Natiahla som na seba kabát, rozlúčila sa s chalanmi a Nat a vyšla z kancelárie. Rýchlymi krokmi som kráčala po chodbe. Musela som sa odtiaľto dostať čo najrýchlejšie. Nat mi včera nie veľmi nadšene oznámila, že sa na Ministerstve pred niekoľkými dňami zamestnal Lucius. Mala som len jedno šťastie- za tie dni sme sa vôbec nestretli. Neviem, či by som to zvládla. Ale ako by som ho aj stretnúť mohla, keď stále sedím zatvorená v kancelárii a vypisujem hlúpe spisy?! Zatiaľ som nebola potrebná na žiadnej akcii. Vraj nič nebolo také zlé, aby si s tým nevedeli poradiť.  Za celé dni sa vlastne nič zaujímavé nestalo. Až do dnešného dňa.

Stačila som vystrčiť päty z výťahu, keď som sa s niekým zrazila. Všetky papiere, ktoré som držala v rukách- a chystala sa ich práve odniesť Bradleymu Huntovi, ktorý pracoval v bezpečnostnej službe a na niečo ich potreboval- sa mi rozsypali po dlážke. Zastonala som a rýchlo sa po ne zohla.

„Prepáčte, dnes som veľmi nepozorná. Ospravedlňujem sa, naozaj som nechcela. Ja, viete,“ zmĺkla som, keď som zistila, že meliem samé hlúposti.

Ale bola pravda, že som dnes bola akási nepozorná a nevnímala veľmi, čo sa vôkol mňa deje. Neodvážila som sa dotyčnému, ktorý si za ten čas kľakol ku mne a pomáhal mi so zbieraním pergamenov, pozrieť do očí. Cítila som, ako sa na mňa díva a mne stúpa krv do tváre.

Napokon mi podal posledné dva pergameny, ktoré boli pri jeho nohách. Zvláštne bolo, že na moje ospravedlnenie ani nič nepovedal. Len na mňa hľadel. Bol to nepríjemný pocit. Nemala som rada, keď na mňa niekto takto zazeral. Zložila som pergameny na kôpku, vstala a pozrela naňho. V tej chvíli mi vyrazilo dych. Nemo som hľadela do šedých očí. Tak predsa sa mi naňho podarilo natrafiť. Myslela som, vlastne dúfala, že sa tomu vyhnem. Ale, čo sa čudujem so svojím šťastím?!

„Lucius,“ vydýchla som prekvapene. Nič viac som zo seba vlastne ani nedokázala dostať. Mlčky sme si hľadeli do očí veľmi dlhú chvíľu, až kým sa nespamätal ako prvý. Odstúpil odo mňa a rýchlo si ma prezrel skúmavým pohľadom. Cítila som, že červeniem ešte viac.

„Elizabeth, zmenila si sa,“ prehovoril. Jeho slová ma prebrali. No predovšetkým tá jeho poznámka ma zarazila. Zamrkala som a stiahla obočie. „Vyzeráš... ehm, vyzeráš skvele. Zrejme to bude mojou neprítomnosťou.“

Nervózne sa zasmial. Nevedela som, čo mu na to povedať. Nuž som len slabo prikývla, hoci som to vlastne ani nechcela. Moje telo sa odrazu rozhodlo, že prevezme iniciatívu. Hej! Ešte som dosť sebestačná!

„Zrejme,“ odvetila som stále omráčene.

Opäť nastalo ťaživé ticho. Nedokázala som sa naňho prestať dívať. Tak dlho som nevidela tie milované šedé oči, tak dlho som nepočula jeho krásny, zamatový hlas. Tak dlho som necítila jeho úžasnú vôňu, ktorú som na ňom tak veľmi milovala. Prečo som ho musela stretnúť? Veď som sa už dokonale zmierila s faktom, že viac spolu nebudeme. A teraz sa stretneme, akoby nič a ja mám fungovať tak ako doteraz?! Vari sa celý svet zbláznil?

Prehrabol si vlasy a vydýchol. Bože, ako som to na ňom vždy milovala. Kiežby som si mohla do tých jeho úžasných vlasov zahrabnúť svoje ruky a môcť ho objať. V duchu som sa vyfackala za moje myšlienky. Prestaň s tým Elizabeth! Na také niečo viac nesmieš myslieť!

„Ehm,“ odkašľal si, čím ma vyrušil z mojich úvah, „smiem... smiem ťa niekam pozvať?“

Prekvapene som zamrkala. On žartuje, všakže? Frustrovane som si povzdychla a lepšie uchopila kopu pergamenov v rukách.

„Prepáč, ale nemyslím si, že je to vhodné,“ odvetila som. Nevedela som, či je z môjho hlasu počuť viac únavu, alebo smútok. Vlastne som ani nevedela, čo cítim. Mala som v hrudi zmiešané pocity. Na niekoľko krátkych sekúnd zabodol pohľad do zeme a prikývol.

„Iste, neviem, čo mi to napadlo,“ vysúkal zo seba rýchlo.

„To je v poriadku,“ usmiala som sa.

Chvatom na mňa pozrel s rozšírenými zreničkami od milého prekvapenia. Opätoval mi slabý úsmev a bolo zrejmé, že sa mu odľahlo. Nechápala som to. Zjavne si myslel, že ho už viac nechcem vidieť, alebo niečo podobné. Ale prečo? Veď on za to všetko, čo sa stalo, nemohol! Nestačil však nijako zareagovať, bola som rýchlejšia.

„Lucius, nie je to tvoja chyba. Viem, čo všetko sa stalo a kto za tým bol. Nehnevám sa na teba, nemám prečo. Aj tak pevne verím, že budeš s Narcissou šťastný. Ona je skvelá. Vedela som, že to takto má byť a ja hlúpa som to ignorovala. Odpusť mi to, mohla som tomu včas zabrániť. Nič... nič z toho sa nemuselo stať. Veľmi ma to mrzí.. mrzí ma, že...“ nemohla som však pokračovať. Hlas sa mi zlomil a nepríjemne ma zaštípali oči. Chcela som totiž spomenúť nášho synčeka, no nemohla som. Len som sa zhlboka nadýchla a pokračovala už trochu pokojnejšie. „Všetko je okey. Ja tiež a dúfam, že aj ty... a že si tie mesiace, počas ktorých sme sa nevideli, mal krásne. Nechcem však... nemôžeme sa viac vidieť. Verím, že to chápeš. Už som sa z toho dostala a nehodlám do toho opäť spadnúť. Kedysi som si želala byť s tebou, no teraz už nie. Viem, že to takto nesmie byť. Lucius, pochopila som veci, ktoré som pochopiť musela. Raz ich pochopíš aj ty a budeš vedieť, čo máš robiť. Možno ťa aj tak nič z toho nezaujíma. Ak nie a zdržiavam ťa, prepáč. Vieš, celý čas som snívala o tejto chvíli a odrazu je tu  a je neviem, čo mám povedať. Je toľko vecí, o ktorých ti musím povedať, o ktorých chcem, aby si vedel. Nemôžem však. Ani ty. Musíme na toto stretnutie zabudnúť. Prosím, nevyhľadávaj ma. Nebudem ani ja teba... Zabudni na mňa a na toto. Ehm, maj sa.“

Všetko som to povedala tak rýchlo, až som sa čudovala, že som vôbec sama sebe rozumela. Lucius nestihol nijako reagovať, lebo som hneď vykročila vpred. Už som sa potešila, že to mám za sebou, no zastavila ma jeho ruka. Chytil ma za predlaktie a slabo otočil späť k sebe. Zadíval sa mi do očí.

„Ak to tak veľmi chceš, nemusíme sa už viac stretnúť a budem sa ti snažiť vyhýbať,“ povedal to tak zvláštne. Mala som podozrenie, že mu je do smiechu. Jeho kútiky, ktorými mu mykalo, ma v tom len utvrdzovali. „Ale dovoľ mi, aby som ťa pozval na kávu, alebo na čo budeš chcieť. Povieš mi všetko, čo mi tak veľmi chceš povedať a čo ma NAOZAJ veľmi zaujíma a potom ti dám pokoj. Sľubujem. Len mi dovoľ iba jedno pozvanie. Nič viac od teba nechcem.“

Cítila som z jeho hlasu naliehavosť a jeho oči mi vraveli, že si neželá nič viac. Stiahla som obočie. Nevedela som, čo robiť. Pozrela som na jeho ruku, ktorou ma stále držal. Hneď ju pustil, no neprestal na mňa s očakávaním hľadieť. Čo ak po tom jedinom stretnutí budem túžiť aj po ďalšom? A tak po ďalšom a napokon znova skončím tam, odkiaľ som sa konečne dostala.

„Ja neviem, či by som mala,“ váhala som. Lucius si povzdychol.

„Chodíš s Blackom, však?“ spýtal sa potichu. Zarazene som naňho pozrela.

„Čože?“

„Videl som ťa s ním včera. Išli ste už domov a dosť ste sa zabávali,“ vysvetlil sklamane. Chvíľu som bola ticho a hľadela naňho.

„Nechodím s ním,“ odpovedala som napokon. Pozrel mi do očí. Sklamanie z nich rázom zmizlo a vystriedali ho iskričky radosti. Nemohla som odolať. „Tak fajn, ale len jedno stretnutie.“

„Skvelé,“ vydýchol si uľavene. „Tak ideme?“

Podal mi svoje rameno s jemným úsmevom na perách. Zamračene som naň pozrela. Hneď ho stiahol späť a slabo si odkašľal.

„Prepáč, nechal som sa uniesť,“ ospravedlnil sa. Pousmiala som sa.

„V poriadku.“

Ešte som Bradleymu dala tie spisy a spolu s Luciusom sme sa odmiestnili do Deravého kotlíka, kde sme si sadli až celkom dozadu. Objednala som si kávu a Lucius ohnivú whisky.

„Nezmenil si sa,“ zasmiala som sa nad ním. Ovoňal obsah skleneného pohára a spokojne si odpil. Odložil pohár, vyčariac na tvári úsmev. So záujmom som naňho hľadela. Bolo to zvláštne. Akoby sme sa len práve spoznali a ja som sa v tej chvíli snažila odhadnúť ho.

„Tak teda vrav, počúvam ťa,“ povzbudil ma. Prehrabla som si vlasy a zamyslela sa. Nevedela som, čo povedať. Lucius mi zvedavo pozrel do očí. „Nad čím premýšľaš?“

„Neviem, kde začať,“ odvetila som jednoducho.

„Čo tak od začiatku?“ laxne navrhol. „Mohla by si začať tým, že mi povieš o tom, čo sa stalo, keď som odišiel s Bellatrix.“

Chvíľu som ešte váhala, no napokon som sa pustila do siahodlhého opisu tých dlhých a ťažkých mesiacov. Ani raz som však nespomenula, ako veľmi to pre mňa bolo ťažké. Povedala som mu, čo som robila, ako sa mi na jednej akcii zdalo, že som ho počula. Nič na to nepovedal. Ani raz neprehovoril. Len ma počúval. Dokonca si ani nedovolil odo mňa odtrhnúť svoje oči. Po chvíli som si aj zvykla na jeho „hipogrifí pohľad“. Celkom som zabudla na to, že som v hostinci a že sa tam nachádzajú aj iní ľudia. Nevnímala som nič iné, len Luciusa, ktorý ma neprestajne počúval. Občas som si musela dať pauzu a predýchať nával smútku. Potom som mohla znova pokračovať... Bola som opäť s ním a nikto mi v tej chvíli nemohol prekaziť ten krásny moment, kedy som sa mu mohla dívať do očí.