Záškodníci

Kým som si zvykla na nový domov, prešlo niekoľko dlhých dní. S Luciusom som si nezabudla vybaviť ešte ten incident, ktorý sa objavil na titulnej strane Denného proroka v ten deň, keď som sa pohádala so Siriusom. Už sa mi to ani nesnažil vysvetliť. Vlastne som to od neho nežiadala. Úplne som ho chápala a brala to v pohode, hoci mi to nebolo dva krát jedno. Čo sa týkalo našej svadby, popravde sme ju za celý ten čas ani neriešili, lebo sme mali dosť starostí aj bez toho.

***

Rozlúčila som sa s priateľmi a premiestnila sa domov. Rýchlymi krokmi som došla k dverám, ktoré som mávnutím prútika otvorila. Zhodila som zo seba tenký kabát, prevesila ho cez smiešny vešiak  a vošla do kuchyne.

„Lucius, celkom sme-“ začala som veselo, no hneď som sa zarazila. Pri stole sa veselo smial môj snúbenec a dávny priateľ. Obaja na mňa upreli svoj pohľad, zatiaľ čo mne sa po tvári rozlial široký úsmev. Podišla som k chalanovi s dlhšími tmavými vlasmi a úškrnom navlas podobným Siriusovmu. Tuho som ho objala, na čo sa len veselo zasmial. „Regulus! Som rada, že si tu.“

Odtiahla som sa od neho a prezrela si ho. Vyzeral veľmi dobre a dosť aj vyrástol odvtedy, čo sme sa naposledy videli.

„Aj ja som rád,“ usmial sa na mňa. Chytila som ho za ruku a spoločne sme sa posadili. Lucius mi zatiaľ nalial pohár ďatelinového piva.

„Ďakujem,“ jemne som mu kývla a otočila sa späť k Regulusovi. „No vrav, ako sa máš?“

„Výborne, ďakujem. Čo ty?“ zvedavo mu zažiarili očká. „Nebude zo mňa strýko, alebo ujo?“

S Luciusom sme na seba pozreli a zasmiali sa.

„Nie, ešte nie. Najprv musí byť svadba. Ja si ešte chcem dokončiť školenie a Lucius,“ uprela som na menovaného pohľad, no nevedela som čo povedať. Nuž som len stíchla a odpila si z pohára. Napokon som sa znova usmiala na Regulusa. „Na dieťa máme ešte čas.“

Dlhú chvíľu sme sa potom ešte zhovárali. Neskôr som chlapov nechala, nech sa rozprávajú a ja som sa zatiaľ šla prezliecť do starých vecí. Vrátila som sa späť do kuchyne, kde som sa pustila do varenia.  Odrazu ku mne podišiel Lucius a zozadu ma objal.

„Potrebujeme domáceho škriatka,“ skonštatoval. Uprela som naňho svoj pohľad.

„Zle varím?“ prižmúrila som oči. Lucius sa len uškrnul a nežne mi brnkol po nose.

„Nie, láska. Varíš výborne, no občas by si potrebovala pomoc, nie?“

„No, niekedy by sa mi hodila,“ pripustila som napokon zamyslene. „Ale ja to zvládnem.“

„To ti verím,“ zasmial sa Lucius a nenápadne žmurkol na Rega.

„Ja som to videla,“ zavrčala som naoko urazene a vrátila sa k vareniu.

„My máme domáceho škriatka, Kreachera,“ ozval sa Reg. „Niekedy by som ho sem mohol poslať, aby ti s niečím pomohol, Elizabeth.“

S úsmevom som naňho pozrela a pokrútila hlavou.

„Netráp sa. Starať sa o Luciusa nie je až také ťažké, ako by si boli všetci mysleli,“ zaškerila som sa.

„Ale urobiť obed asi áno,“ zasmial sa Lucius veselo, ukazujúc na sporák za mnou.

Rýchlosťou svetla som sa otočila a hneď som spľasla. Môj drahý obed práve horel na panvici, akoby sa nechumelilo. Hodila som varešku, nevediac, čo urobiť skôr. Celá kuchyňa bola rázom zadymená, až nebolo vidieť ani na krok.

Siahla som po prútiku a zvolala: „Aguamenti!“

Nevedela som, kde presne mierim, no dúfala som, že na sporák. A nemýlila som sa. Keď Lucius otvoril okno, aby sa vyvetralo, dym pomaly zmizol a ja som tak mohla zbadať zničený obed, ktorý bol v tej chvíli zaplavený vodou z môjho prútika. Oprela som sa o linku a vydýchla. Lucius s Regom len nemo hľadeli na panvicu.

„Nevadí, ja mám rád mäso dobre prepečené,“ poznamenal môj snúbenec. Pobavene som zavrčala a hodila po ňom uterák, ktorý som mala pred tým prehodený cez plece.

Napokon som pripravila zeleninový šalát, tvrdiac, že dôležitá je zdravá strava. Ešte niekoľko hodín sme sa skvele bavili, až musel Regulus odísť. Odprevadili sme ho k bráne, odkiaľ sa odmiestnil. S Luciusom sme potom mali na seba celý večer, a tak sme si vynahradili stratené dni, počas ktorých sme na seba nemali poriadne čas.

***

Najbližšie tri mesiace zbehli veľmi rýchlo. Trikrát do týždňa som chodila na stretnutia aurorov. Každým dňom som bola lepšia a lepšia.

Čo sa týka mojich priateľov, vídali sme sa tak často, ako sme mohli. Zväčša to bolo v tie dni, keď som mala tie výcviky. Alice s Frankom nám po jednom z nich, keď sme sedeli v Deravom kotlíku, oznámili, že sa budú brať a pozívajú nás na ich svadbu, ktorá sa bude konať v strede júna. Bude to presne týždeň po tom, čo nám tie výcviky skončia. Hoci bol ešte len október, už teraz som sa tešila.

Mamu a Liu som navštevovala každý druhý, či tretí deň. Podľa toho, ako som stíhala a kedy som mohla. Alicina a Frankova svadba prinútila mňa a Luciusa k tomu, aby sme začali premýšľať nad tou našou. Zhodli sme sa na konci augusta, ale až o rok. Už sme aj pripravovali zoznam hostí, ja som premýšľala nad svojimi šatami a Lucius nad oblekom. Nechýbalo nám veľa do dokončenia plánu.

Napokon ostával už len mesiac do svadby. Alice bola celá bez seba a neustále o tom hovorila („Bude zo mňa pani Longbottomová! Budem vydatá!“). S výcvikom sme boli takmer na konci. Už som sa vedela dokonale vynájsť v každej situácií, či už bola ťažká alebo ľahká a rovnako skvele som vedela ovládať aj svoje schopnosti. Neraz som však skončila s nejedným zranením. Naposledy som prišla s rozťatou perou, bola to len maličkosť. No to, čo sa stalo Emilii Dateovej, našej kamoške, bolo strašné. Takmer prišla o nohu, keď na ňu James nechtiac uvrhol akési zaklínadlo. Preto musela na čas prerušiť výcvik a liečiť sa v Nemocnici sv. Munga.

V deň svadby som vstala v dobrej nálade. Veľmi som sa z nej tešila a o to väčšmi, keď som minulý týždeň zistila, že sme všetci prešli výcvikom a teda sa z nás stali aurori. Skutoční, ktorí pomáhajú a chránia ostatných!

S Luciusom sme sa najedli a šli sa pripraviť. Natiahla som na seba vzdušné šaty marhuľovej farby, siahajúce mi tesne nad kolená. Boli bez ramienok a až na koráliky, ktoré šaty zdobili pod prsiami, boli celkom jednoduché. Ešte som si upravila vlasy, jemne sa nalíčila, obula si vysoké sandále a s malou kabelkou v ruke som zišla do vstupnej haly, kde sa už pred zrkadlom prezeral Lucius. Vyzeral veľmi pekne a sexy. Na zvuk mojich krok sa ku mne otočil.

„Sladký Merlin,“ vzdychol s jemným úsmevom, „vyzeráš nádherne, láska.“

„Ale choď,“ zapýrila som sa, mávnuc rukou. „Ďakujem, ty tiež.“

Lucius sa na mňa len široko usmial, chytil ma za ruku a spolu sme vyšli z domu. Pred bránou sme sa premiestnili k Longbottomovcom. O niekoľko desiatok minút sa už začal dlho očakávaný obrad. Alice vyzerala vo svadobných šatách ako princezná a z Franka bol skutočný džentlmen.

Keď si s veľkou radosťou povedali áno, začala sa oslava, na ktorej sa všetci skvele zabávali. Ja som len s veľkou radosťou sledovala, ako spolu mladomanželia tancujú a popíjala ohnivú whisky. Lucius sa zatiaľ rozprával s nejakým mužom, ktorého som vôbec nepoznala. Odrazu ku mne pribehol môj brat, schytil ma za ruku a ťahal na parket.

„Remus, čo to robíš?“ zasmiala som sa. Otočil sa ku mne so širokým úsmevom.

„Ideme tancovať,“ vysvetlil jednoducho. Už som išla pokrútiť hlavou, no on reagoval rýchlejšie. „Nebudeš tam predsa sedieť sama a ešte na svadbe svojich priateľov. Pekne krásne sa budeš zabávať, jasné?“

„Fajn,“ zaprisahala som sa pobavene. Remus si ma k sebe pritiahol, chytil ma okolo pásu a začali sme sa pohybovať v rytme piesne. Ešte veľmi dlho som sa bavila na parkete. Chvíľu s Remom, potom s Lily a Nat, chalanmi a napokon i so samotnými mladomanželmi.

O niekoľko dlhých minút som si konečne šla sadnúť k stolu. Vyzula som si vysoké topánky, mračiac sa na ne, zatiaľ čo si ma Lucius pobavene prezeral.

„Nalejem ti niečo na pitie?“ opýtal sa ma zvesela. Hodila som topánky na zem a prikývla. Lucius mi do pohára nalial ďatelinové pivo, ktoré som schuti vypila.

„Ideme na parket?“ zvedavo som pozrela na Luciusa. Ten sa len uškrnul.

„Ešte si oddýchni.“

„Kašli na to a poď,“ mávla som rukou a vstala. Keď sme došli asi do stredu parketa, otočili sme sa k sebe a objali sa, zatiaľ čo nám v pozadí hrala pomalá skladba.

S Luciusom sme si celý čas hľadeli do očí. Nepotrebovali sme nič hovoriť, stačilo nám, že sme boli takto spolu. Po chvíli som ho nežne pobozkala, na čo sa len spokojne usmial.

„Už dlho snívam o našej svadbe,“ prehovorila som. „O tom, aká bude a že po nej už budeme svoji.“

„Bude to krásne,“ vydýchol, zasnene hľadiac kdesi za mňa. Len som sa usmiala a uprela si hlavu o jeho plece. Napokon som sa celkom uvoľnila a nechala, nech jeho pocity zaplavia moje telo.

Domov sme sa vrátili až po niekoľkých hodinách, keď už sa slnko chystalo vyjsť opäť nad obzor. Unavene som sa prezliekla do pyžama, umyla sa a ako mŕtvola sa hodila do mäkkej postele. Ani neviem kedy a zaspala som.