Záškodníci

Ahojte  Veľmi sa ospravedlňujem, že to tak trvalo, kým som pridala ďalšiu kapitolu , ale mala som veľmi náročný týždeň. No dnes vám tu hneď pridávam kapitolku a dúfam, že sa bude páčiť  A prajem príjemné čítanie

Vaša Lizy 

„Takže si predsa prišla,“ pousmiala sa na mňa Minerva McGonagallová.

„No, áno,“ prikývla som, „nemohla som si nechať ujsť stretnutie. Predsa tiež patrím do Rádu, tak tu musím byť. Musím vedieť, čo sa deje.“

„Samozrejme,“ pridal sa riaditeľ. Oprel sa o operadlo stoličky a letmo pozrel na moje rastúce brucho. „Ako sa darí?“

Spokojne som sa usmiala.

„Skvele,“ odvetila som a pohladila si brucho.

„Vieš, že sa teraz nesmieš namáhať,“ poznamenala Minerva. „Bolo by veľmi nebezpečné chodiť na stretnutia.“

„Áno, už som to raz počula,“ prikývla som netrpezlivo, pričom mi úsmev z tváre zmizol. „Ale ja na tie stretnutia chcem chodiť. Takto aspoň viem, čo sa deje.“

„Ale to by si vedela aj bez toho,“ ozvala sa Alice. „My by sme ti to určite vraveli.“

„Ale to je celkom iné,“ odsekla som. „Nemôžem len tak sedieť doma. Musím byť v strede diania, to by som nebola ja. A navyše je to moja práca a nemám ešte dovolenku. To budem mať až o štyri mesiace, dovtedy môžem normálne pracovať.“

„Len sme chceli to najlepšie pre tvoje dieťa,“ poznamenala Lily. Smutne som na ňu pozrela.

„Ja viem,“ sklonila som hlavu, „ale nemôžete odo mňa niečo také žiadať. Nezvládla by som to. Ani Lucius mi už o tom nehovorí, takže neviem vôbec o ničom. Sami dobre viete, že v Dennom prorokovi sa teraz toho veľa nepíše. Nič, čo by stálo za prečítanie.“

„Chápem ťa,“ položil mi Albus ruku na moje plece s povzbudzujúcim úsmevom. „Len si dávaj pozor.“

Trochu som sa zamračila.

„Prečo mi to vravíš, Albus?“ podozrievavo som naňho pozrela. Neodpovedal, nuž som spýtavo pozrela na baby a tak na Minervu. „Je niečo, čo by som mala vedieť?“

„Ale nič,“ mávla Minerva rukou. Chvíľu som na nich skepticky zazerala, no napokon som to nechala tak.

Po dlhej chvíli som sa s nimi rozlúčila a odmiestnila sa domov.

***

Vracala som sa od lekára. Bola som na vyšetrení. Každý mesiac som musela chodiť na prehliadky, či je dieťa v poriadku. Vošla som do kuchyne, keď som za stolom zbadala sedieť Luciusa spolu so Severusom a Thorfinom. Všetci traja vyzerali zničene a boli nejakí tichí.

„Ahojte,“ pozdravila som ich. „Deje sa niečo?“

Lucius na mňa smutne pozrel, až som začínala mať zlý pocit. Napäto som položila tašku s nákupom na pult, zatiaľ čo ku mne podišiel. Chytil ma za ruky a sklopil pohľad k zemi.

„Boli sme na stretnutí,“ začal chrapľavo, no zasekol sa. Odkašľal si a pokračoval: „Povedali nám, že... Walburga Blacková je celkom zničená... aj Bellatrix s Narcissou...“

Moje telo zalial strach. Niečo sa stalo, vedela som to. Niečo so Siriusom, keď spomenul jeho mamu?

„Áno,“ povzbudivo som prikývla. No sčasti som ani nechcela vedieť, čo sa stalo. Hrozne som sa bála.

„Regulus... Reg je mŕtvy,“ vysypal zo seba.

V tej chvíli mi prestalo byť srdce. Zakrútilo sa mi v hlave a kolená sa mi podlomili. Lucius ma len tak-tak stihol zachytiť. Posadil ma na stoličku, pričom si kľakol k mojim nohám. Nemohla som tomu uveriť. Nie... Regulus nemôže byť mŕtvy... nemôže...

Na to sa mi po tvári skotúľali slzy. Mnoho sĺz a ja som ich nedokázala zastaviť. Len som objala Luciusa a plakala. Nebola som schopná nič povedať, nič urobiť, len som vzlykala.

Zdvihla som hlavu a pozrela na svojho snúbenca.

„Prečo?“ zašepkala som.

Lucius vstal a podal mi nejakú obálku. Trasúcimi sa rukami som si ju od neho vzala. Letmo som naňho pozrela, na čo len prikývol. Pomaly som sa postavila a vošla do obývačky, kde som si sadla do kresla. Niekoľko sekúnd som hľadela na obálku, až som sa napokon odhodlala ju otvoriť. Vytiahla som z nej list, otvorila ho a začala čítať. Ešte len pri oslovení sa mi po tvári spustil prúd sĺz.

Moja najdrahšia Elizabeth,

ak čítaš tento list, znamená to, že som mŕtvy. Veľmi ma mrzí, že som Ti to nemohol povedať priamo. Zložil som však neporušiteľnú prísahu, preto som Ti nesmel vysvetliť to, čo som už dávno mal.

Keď som Ťa v Tvojom šiestom ročníku napadol, nebolo to schválne. Nechcel som to urobiť, no nemal som na výber. A teda nie, mal. Mohol som si vybrať medzi pomalou, krutou smrťou, alebo tým, že Ti nejako ublížim. Viem, bolo to odo mňa tak sebecké. Ani nevieš, ako veľmi ma to mrzí a ako veľmi som sa za to celé tie mesiace nenávidel.

Na jednom zo stretnutí, ktoré zvolal Temný pán, sedel som na schodoch a načúval rozhovoru. Vtedy som mu ešte neslúžil, nemal som dosť rokov. Temný pán sa dožadoval nových správ a keďže jemu nič neunikne, vedel aj o tom, že Sírius utiekol z domu a zaplietol sa s nejakou humusáčkou (márne som sa potom snažil vysvetliť im, že ňou nie si. Neprijímali žiaden iný názor, len ten svoj). Chcel o tom vedieť viac, nuž moja sesternica Bellatrix neváhala. Vtedy sa mu podlizovala, vytrúbila mu všetko. Nepáčilo sa mu to, ani zďaleka. A preto, ako skúšku pred prijatím do ich kruhov, mi dal tú úlohu. Buď Ti ublížim, alebo bude ublížené mne. Vtedy som bol hlúpy, bál som sa ho. Neváhal som a sľúbil som mu, že svoju úlohu poctivo splním.

Časom, keď som k nim už právoplatne patril, zistil som, čo je zač. Odhalil som jeho tajomstvo v nádeji, že ho to zničí. Mýlil som sa, ako vždy. Zničil som akurát tak seba. Vedel som, že sa ma preto pokúsi zabiť, nuž som si zvolil smrť sám. Nemohol som odísť bez toho, aby som Ti to nevysvetlil.

Pamätám si, ako si sa ma v listoch snažila presvedčiť, že je všetko v poriadku. Vedel som, že nebolo. Cítil som to z každého Tvojho slova, ktoré si napísala. Preto som Ti to ani neuveril. Teraz Ťa však žiadam, aby si mi to odpustila. Úplne a tak, ako sa patrí. Hoci už nie som vo vašom svete, aj tak ma to trápi. A bude ma to trápiť ešte veľmi dlho, až kým si ten trest neodpykám.

Dúfam, že sa tým už trápiť nebudeš a veľmi ma mrzí, že som Ti to musel pripomínať. Ešte raz sa Ti hlboko ospravedlňujem. Keby som vedel skôr, aký Temný pán je, neurobil by som to. Radšej by som si zvolil pomalú smrť.

Predtým, než sa to stane, musím ešte niečo urobiť. Možno ma to bude stáť viac než len jednu ranu. No viem, že to Temného pána oslabí. Možno nie úplne, no snáď na to niekto iný príde a bude pokračovať v tom, čo som začal.

Odpusť mi to, prosím. Mám Ťa veľmi rád

                                                                                                 Tvoj Regulus

Toľký nával smútku som nezvládla. Bezvládne som si zaborila tvár do dlaní a srdcervúco sa rozvzlykala. Cítila som sa hrozne, akoby tým, že Regulus zomrel, zobral si so sebou veľký kus zo mňa. Nedokázala som opísať ten pocit. Pocit bezmocnosti a zúfalstva. Bol mojím priateľom a hoci urobil to, čo urobil, dokázala som na to zabudnúť. Tušila som, že to neurobil z vlastnej vôle a z potešenia. Toto vysvetlenie mi stačilo úplne. Keby tu však bol...

Odpúšťam ti Reg... už dávno som ti odpustila... zúfalo som nariekala.

Lucius potichu podišiel ku mne.

„Čo je tam napísané, láska?“

Neodpovedala som, len som mu podala pergamen. Vzal ho a narýchlo si ho prečítal. Potom sa však ku mne posadil, chytil ma za ruky a zatiaľ čo ja som nevládala prestať plakať, stiekli mu po tvári slzy. Severus s Thorfinom sa v kuchyni potichu zhovárali.

Celý zvyšok dňa som len preplakala v izbe. A keď to aj prešlo, neprítomne som hľadela na stenu a premýšľala o svojom priateľovi. Chýbal mi. Chýbal mi každou minútou viac a viac. Veľmi ma bolelo, keď som si spomenula na ten list a na to, čo sa udialo. Spomínala som aj na chvíle, ktoré sme spolu strávili. Nebolo ich veľa, no za to všetky boli krásne.

Nevedela som ani, či o tom Sirius už vie. No na ďalší deň mi to sám napísal. Bol smutný, cítila som to z jeho slov v liste. Kto by aj nebol? Aj keď mi vravel, že ho po tom incidente neznáša, vedela som, že len trucuje. No smrť ho dostala rovnako ako mňa. Regulus si to nezaslúžil. Nemal zomrieť.

V noci som sa zobudila na smäd. Celé tie dva dni som nedokázala nič zjesť. Vedela som, že to dieťatku nerobí dobre, no nemohla som si pomôcť. Jednoducho som v ústach nemohla nič cítiť. Natiahla som sa a vzala pohár z nočného stolíka. Na hlt som vypila jeho obsah.

Opäť som si ľahla, no už som nemohla zaspať. Len som znova tupo hľadela na stenu. Po tvári mi stekali slzy, ktoré sa za každú cenu chceli dostať na povrch. Pocítila som na ramene Luciusovu ruku. Zrejme nemohol tiež spať. Potiahla som nosom a viac sa schúlila pod perinu. Lucius sa ku mne nahol, odhrnul mi vlasy a nežne ma pobozkal na krk.

„Neplač už, miláčik,“ zašepkal prosebne. „Nemôžem ťa takúto vidieť, hrozne ma to ničí.“

„Prepáč,“ zamrmlala som, „ale nemôžem si pomôcť.“

„Aj mne je to veľmi ľúto, no musíme sa tým prehrýzť. Inak to nepôjde.“

Vzdychla som a posadila sa.

„A navyše, škodí to malému,“ dodal po niekoľkých sekundách ticha, pri čom sa tiež posadil.

„Viem,“ odvetila som. Otočila som sa k nemu a pobozkala ho na líce. „Spi.“

Na to som vyšla z izby a zamierila do obývačky. Tam som otvorila konferenčný stolík a vytiahla z neho niekoľko listov, ktoré boli zviazané povrázkom. Všetky boli od Regulusa. Neváhala som a začala čítať jeden po druhom, pričom som opäť raz neudržala slzy.

***

O dva dni sa konal pohreb. S Luciusom sme stáli trochu bokom, zatiaľ čo Sirius bol až takmer na konci cintorína. Ani mňa a ani jeho Blackovci nechceli vidieť. Držala som sa Luciusovho ramena a potichu nariekala. Vlastne za posledné štyri dni som nič iné nerobila. Oprela som si oňho hlavu. Nemohla som sa dívať na to, ako jeho hrob dávajú do zeme.

Počula som, ako pani Blacková nahlas vzlykala. Bola zničená. Nikdy mi jej nebolo viac ľúto ako teraz. Chcela som jej pomôcť, no nevedela som ako. Aj keby som jej zmenila city, trvalo by to len chvíľu. Tie hrozné pocity by ju prepadli tak či tak.

Lucius si oprel čelo o moju hlavu, čím si zakryl tvár. Vedela som, že len nechcel, aby mu bolo vidieť slzy. Bol príliš hrdý na to, aby ich verejne mohol ukazovať.

Keď už všetci odišli (pričom na mňa nezabudli škaredo pozrieť), podišla som k hrobu. Na zdobenom čiernom kameni bolo zeleným písmom vyryté Regulusovo meno a dátum narodenia a smrti. Kľakla som si, položiac k náhrobku malú kytičku kvetov.

Ach, Reg... vzdychla som nešťastne a pohladila prstami náhrobný kameň. Nedokázala som prestať plakať a už som sa ani neobťažovala utierať si slzy z tváre... Už teraz mi veľmi chýbaš. Čo budem robiť do chvíle, kým sa nestretneme? S kým si budem dopisovať? Komu sa budem sťažovať, že ma Sirius naštval?... Prečo si to urobil? Prečo si mi to prezradil? Možno by ťa Voldemort nezabil. A možno by si ani ten horcrux nemusel zničiť ty. Mohol to urobiť niekto iný... Tak veľmi ťa potrebujem. Chcem ťa mať pri sebe a rozprávať sa s tebou. Smiať sa na vtipoch, ktoré vôbec nie sú vtipné. To tvoj smiech ma vždy rozosmial... Mal si byť strýkom, no teraz už nebudeš. Nie si tu. Už nie si pri mne a už ani nebudeš. Si preč a mňa to ničí. Každou minútou viac.