Záškodníci

Ráno ma zobudil nejaký rachot, ktorý prichádzal odniekiaľ vedľa mňa. Otvorila som oči a pozrela napravo. V posteli ležal nejaký chlapec a keďže som videla ešte rozmazane, nevedela som zistiť, kto to je.

„Och, Elizabeth, prepáč... nechcel som ťa zobudiť... ale spadla mi tácka s raňajkami,“ ospravedlňoval sa mi. Jeho hlas mi bol veľmi povedomý. Ale kto to je? Odpoveď mi prišla skôr, ako som stihla zaostriť.

„Pán Lupin, prečo tu robíte taký buchot? No pozrite, zobudili ste slečnu Winnersovú,“ karhala ho madam Pomreyová.

„To je v poriadku, aj tak by som sa skôr či neskôr zobudila,“ poznamenala som a vstala som z postele.

„Kam idete?“ opýtala sa ma ošetrovateľka.

„Do kúpeľne... predsa musím ísť na WC a umyť sa,“ odvetila som s úsmevom, vzala si čisté oblečenie (ach ty škriatkovia :)) a namierila si to priamo do kúpeľne. 

Vošla som do sprchy a pustila si letnú vodu. Studenú nemám rada a teplá by ma ešte uspávala. Nechala som kvapky stekať po mojom tele. Bolo to také uvoľňujúce.

Vyšla som zo sprchy a dôkladne som sa poutierala. Natiahla som na seba čistú košeľu a sukňu a vyšla z kúpeľne. Madam Pomfreyová bola vo svojom kabinete.

Pozrela som na Rema, ktorý sa akurát babral s pudingom. Vyzeral strašne. Celú tvár mal doškriabanú ,ale nebolo to už také viditeľné ako včera.

„Už si? Ani som ťa nepočul vychádzať,“ poznamenal s úsmevom. Aj napriek tomu, akú ťažkú noc mal, sa vedel usmievať. „Prišla ti pošta,“ dodal a ukázal na sovu sediacu na mojej posteli. Podišla som k nej a vytiahla jej zo zobáka obálku s mojím menom.

„Nemám tu pre teba nič. Choď do soviarne, tam niečo určite nájdeš,“ povedala som jej, na čo slabo zahúkala a vyletela von oknom. Sadla som si na posteľ a otvorila obálku. Vytiahla som z nej list. Roztvorila som ho a začala čítať:  

Drahá Elizabeth,

neviem, čo Ti mám odpísať na Tvoj list, ale vedz, že Tvoje informácie boli správne. Je mi veľmi ľúto, že som pred Tebou zatajovala tak dôležité informácie. Ale vtedy sa mi to zdalo správne. Chcela som, aby si sa to dozvedela v ten správny čas, ale nie takýmto spôsobom.

Áno, Tvojím pravým otcom je John Lupin a keď som zbadala jeho syna, hneď som vedela, kto to je.

Ako sama vieš, Tvojho ´otca´ som si vzala, keď som bola ešte veľmi mladá. O niekoľko mesiacov neskôr sa nám narodila Tvoja najstaršia sestra a potom ostatní Tvoji súrodenci.

Potom som však spoznala Johna a otehotnela som s ním. Narodila si sa Ty. Tvoj otec pochopil, že to bola len akási slabosť a súhlasil s tým, že sa o Teba bude starať ako o vlastnú dcéru.

V tom čase mal John ženu. Obaja sme vedeli, že to nie je správne, no aj napriek tomu sme splodili Teba. Krátko pred tým, ako si sa narodila Ty, sa mu narodil syn, Remus.

Johnovi som o Tebe povedala pravdu a on, aj keď veľmi nerád, súhlasil s tým, že sa o Teba budem starať ja a ´Tvoj otec´. Potom sme ti zmenili aj meno. V skutočnosti sa voláš Elizabeth Sophie Katherine. Bude lepšie, ak si aj naďalej ponecháš priezvisko tvojej starej mamy.

Najprv si Ťa chcel vziať John a tým by zabezpečil, že by si bola pravá čarodejnica už skôr, lebo ako sama vieš, ja ňou nie som. No ja som mu to nechcela dovoliť.

Teraz to však ľutujem. Bolo by Ti oveľa lepšie s Tvojím pravým otcom. Naozaj ma to všetko veľmi mrzí.

Dúfam, že aj napriek tomu všetkému ma budeš mať stále rovnako rada.

Dávaj na seba pozor!

S láskou

                                                                           Tvoja mama

PS: Pozdrav odo mňa svojho brata a aj otca, ak s ním budeš.

Takže to predsa len bola pravda. Pozrela som na Rema a zistila som, že ma celý čas pozoroval.

„Tak?“ opýtal sa opatrne.

„Dobré ráno, braček,“ poznamenala som, pri čom som posledné slovo zvýraznila. Remus prekvapene zažmurkal, ale hneď pochopil a po tvári sa mu rozlial široký úsmev.

„Aj tebe, sestrička,“ odvetil. Vstala som a odniesla mu list, aby si ho mohol prečítať. A to aj urobil. Po každom slove bol vážnejší.  „Nebolo to správne, že nám to nepovedali.“

„No áno, ale aj tak nie sme pokrvní súrodenci,“ štuchla som doňho, aby sa posunul a urobila som si pohodlie na jeho posteli.

„Mne to nevadí... stačí mi aj to,“ poznamenal s úsmevom a objal ma okolo pliec. Vzala som si jeho puding, do ktorého pred tým pichal lyžičkou a začala som ho jesť. „Dobrú chuť.“

„Ďakujem,“ odvetila som. „Prepáč, že to spomeniem, ale nedá mi to... pamätáš si niečo zo včerajška?“

Chvíľu bolo ticho, počas ktorého Remus tuho premýšľal. „Iba niečo.“

„Bola som pri tebe a chcela som ti pomôcť... ale veľmi to nevyšlo,“ dodala som a ukázala som na ranu na hlave.

„Prepáč,“ zašepkal.

„To nevadí... bola som hlúpa, že som k tebe išla... ale myslela som, že ti nejako pomôžem... zaslúžila som si to, lebo som Lily a Pottera zatvorila v Núdzovej miestnosti... ale vyplatilo sa... Lily mu hovorí James a včera mu dala pusu na líce, keď išiel za tebou,“ povedala som šťastne. Remus na mňa ohromene pozeral.

„No paráda! Snáď už konečne budú spolu chodiť... bolo by to fajn, nemyslíš?“

„To teda hej... Lily mám veľmi rada... a aj Pottera, aj keď sa niekedy správa ako idiot,“ povedala som s úsmevom.

„Počuj, Lizy, ako si vedela, kde som a ČO som?“ opýtal sa ma a zrazu bol vážny.

„Ja... no... nemôžem ti povedať, odkiaľ to viem, aj tak by si mi neuveril... v noci som nemohla spať a tak som si sadla k oknu, keď som zbadala, že je spln a spomenula som si na teba... a ako som povedala pred tým, chcela som ti pomôcť a... vedela som, že pod Zúrivou vŕbou je vchod do Škriekajúcej búdy, do ktorej chodíš počas splnu,“ vysvetlila som a on na mňa prekvapene pozeral. „Niekedy ti vysvetlím, odkiaľ to všetko viem... ale teraz ešte nie...“

Dvere Nemocničného krídla sa otvorili a v nich stála Lily, Alice a Nat. Keď ma zbadali, ako ležím s Remom v jednej posteli, prekvapene zažmurkali.

„Ahojte!“ zvolala som šťastne, no oni na to nereagovali. Hneď som pochopila, čo je vo veci. „Ak chcete, aby som vám to vysvetlila, tak poďte sem.“

Všetky tri si vymenili zvedavé pohľady a podišli k nám.

„Čítaj!“ prikázala som Lily a podala jej list. Pomaly ho otvorila a začala nahlas čítať. Po každom slove sa baby tvárili vážnejšie.

„No toto...“ poznamenala Alice.

„Takže,“ začala Lily, „takže to predsa len bola pravda... a keby si to nenašla v tej knihe, tak by ti to ani nepovedala?“

„Tak nejako... ale to je jedno... hlavné je, že to už vieme a nezáleží na tom, ako sme sa to dozvedeli,“ odvetila som.

„No to je skvelé!“ zvolala Nat. Pozrela som na ňu spýtavým pohľadom. „Noo... lepšieho brata už ani nemôžeš mať,“ skonštatovala, pri čom sa jemne začervenala.

Pozrela som na Rema, ktorý sa tváril podobne. Láska si nevyberá! :*

Fajn, Lily a Pottera som už vybavila. Teraz ostáva Remus a Natalie. Ale čo s nimi? Z týchto úvah ma vytrhla madam Pomfreyová, keď prišla k nám.

„Slečna Winnersová, môžete už pokojne odísť,“ oznámila mi. Pozrela som sa Rema.

„A Remus?“ opýtala som sa jej. Povzdychla si a prikývla.

„Aj on môže ísť,“ odvetila a obom nám dala fľaštičku s elixírom.

Rýchlo sme ho vypili, zobrali si svoje veci a zamierili si to do klubovne.

„Remus, môžem sa s tebou porozprávať?“ opýtala sa ho Nat. Prekvapene na ňu pozrel a potom na mňa. Žmurkla som naňho.

„Tak fajn,“ odvetil napokon a spolu odkráčali von z hradu.

„No, aspoň to nemusím riešiť ja,“ poznamenala som. Lily s Alice na mňa nechápavo hľadeli. „Rema a Natalie. Chcela som im pomôcť... dať ich dokopy...“

„No Natalie to vyriešila,“ dokončila Alice a ja som súhlasne prikyvovala.

„Keď sme už pri tom, Lily, ako s Potterom?“ opýtala som sa jej s úškrnom.

„V pohode,“ odvetila jednoducho.

„Lily!“

„Fajn,“ vzdala sa. „Je to... oveľa lepšie ako pred tým. Nehovoríme si priezviskom a... a on už ma nepozýva na rande,“ dodala akosi smutne.

„A to ti chýba?“ spýtala som sa jej pochybovačne.

„Ja neviem...keby... keby ma pozval teraz, tak... by som to možno aj prijala,“ dokončila potichu.

„Ach Lily,“ vzdychla som si a povzbudzujúco som sa usmiala. „Postarám sa o to, aby ťa čo najskôr na to rande pozval... a ty,“ štuchla som do nej, „ty to prijmeš!“

„Poďme sa niekam prejsť. Mne sa nechce ísť do klubovne,“ povedala Alice a naťahovala krk za nejakými deckami. Pozrela som tam a spoznala som medzi nimi Franka Longbottoma. Okolo neho bolo kopu dievčat, ale aj chalani... tí naňho závistlivo hľadeli.

„Tak a mám toho dosť!“ naštvane som vyhŕkla a ponáhľala som sa dopredu. „To sú všetci chalani takí slepí?!“ vrčala som a Lily s Alice na mňa nechápavo hľadeli.

„Ahoj, Frank!“ pozdravila som ho a on sa prekvapene otočil ku mne. „Môžeš na slovíčko?“

Pozrel na baby okolo seba, potom na mňa a súhlasne prikývol.

„Len som ti chcela povedať, že...“

„Ach, Lizy si nevšímaj,“ skočila mi do reči Alice a ťahala ma preč.

„Ty si sa zbláznila?!“ oborila sa na mňa, keď sme už od nich boli dosť ďaleko.

„Chcela som ti vybaviť rande...“ smiala som sa. Alice ma spražila pohľadom a až do klubovne neprehovorila ani slovo.