Záškodníci

Celý večer som sa skvele bavila. Lucius mi ani nedal dýchať. Pretancovali sme spolu celé desiatky minút. Pre mňa to bol môj rekord, lebo som najdlhšie dokázala tancovať dvadsať minút. Ako sme si tak s Luciusom popíjali ohnivú whisky, ani sme si neuvedomili, koľko sme toho vypili a začali sme sa mierne tackať. Ešte šťastie, že si to nik nevšimol, inak by sme mali od profesorov problémy.

Už bola polnoc, keď sme sa s Luciusom konečne stiahli z parketu s tým, že toho máme dosť na celé mesiace. Rozlúčila som sa s babami a pobrali sme sa na internát. S Luciusom sme kráčali chodbou, keď ma už tak boleli nohy, že som nevládala urobiť ani krok. Sadla som si na podlahu a vyzula si vysoké topánky.

„Tak ja si už takéto topánky nikdy neobujem,“ poznamenala som, prezerajúc si boľavé chodidlá. Lucius mi podal ruku, na čo som sa zdvihla. Chytil ma za pás a viedol po chodbe.

„To prežiješ. Poriadne si oddýchneš a do zajtra to prejde,“ utešoval ma.

„Snáď máš pravdu,“ odvetila som a viac sa oň oprela. Trošku sme sa zatackali, až nás to stiahlo na stranu. Ešte že sme boli blízko pri stene, ktorá nás zastavila v tom, aby sme spadli na zem. Bola som chrbtom nalepená na stene a Lucius bol zase nalepený na mne. Stále ma držal okolo pása a hľadel mi do očí. Popravde som sa bála toho, že ma pobozká. Nemohla som tomu dovoliť, no skôr než som si to stihla uvedomiť, zacítila som na svojom líci jeho veľké teplé pery. Jemne ma nimi pohladil, až skĺzol k mojim perám a prisal sa na mňa.

V momente, keď sa jeho pery dotkli tých mojich, mnou prešiel výboj elektriny. Hoci som si v duchu vravela, že sa od neho musím odtiahnuť, moje telo toho nebolo schopné. Tlakom ma prinútil pootvoriť ústa. Vnikol mi doň svojim jazykom a hral sa s tým mojim. Znova som sa cítila tak zvláštne. Vedela som, že to, čo robím, nie je správne, no aj napriek tomu som sa nedokázala ubrániť jeho sladkým bozkom.

Rukou som mu stiahla gumičku z vlasov a zahrabala do nich svoje prsty. Boli jemné ako pierka. Jeho ruka skĺzla k môjmu zadku a silno si ma k sebe pritiahol. Len som zamraučala. Zrazu- ani neviem ako- ma zdvihol zo zeme a odniesol do prvej triedy, ktorá bola nablízku. Po celý čas sme na sebe boli nalepení svojimi perami. Položil ma na zem, pri čom sme začali cúvať, až som narazila do lavice. Ani som nemukla, len som sa nechala zasypávať jeho bozkami. Perami mi skĺzol až na krk. Jemne som zastonala, keď našiel moje citlivé miesto tesne pri ušnom lalôčiku. Cítila som, ako sa jeho pery zvlnili do úškrnu, no aj napriek tomu ma bozkával na krk s ešte väčšou vášnivosťou ako pred tým.

Stiahla som z neho sako a hodila ho na zem. Potom som mu rozopínala košeľu, gombík za gombíkom. Aj tá neskôr skončila na zemi. Jeho teplé dlane zablúdili k zapínaniu na mojich šatách. Cítila som, ako sa jemným pohybom uvoľňovali. Prstom ma pohladil po odhalenej chrbtici, až mnou prebehla triaška. Znova sa uškrnul, nespúšťajúc zo mňa oči.

„Prečo mi v tom nezabrániš?“ opýtal sa ma chrapľavo. Len som preglgla. Vedela som, že on rovnako ako ja, to chce. Túžila som po ňom, od kedy ma minule (po niekoľkých mesiacoch) pobozkal. No aj napriek tomu som si bola istá, že Siriusa milujem. Vždy ho budem milovať. Po Luciusovi len túžim, nič viac. Jeho dotyky vo mne vyvolávali neznámy pocit. A ten som presne teraz cítila. Len som mu nemo hľadela do očí. Po chvíli som sa mu otočila chrbtom.

„Zapneš mi šaty, prosím?“ opýtala som sa ho. Pocítila som jeho dlaň na svojom chrbte, no rozhodne mi šaty nezapínal. Zrazu som na ramene pocítila jeho teplé pery. Zachvela som sa.

„Viem, že po tom túžiš. Aj ja...a už veľmi dlho,“ zašepkal mi do ucha a pobozkal ma na tom mojom citlivom mieste. Znova sa zo mňa vydral slabý ston. Ovládla som sa a otočila sa k nemu. Boli sme tak blízko pri sebe, až som mohla cítiť, ako mu bije srdce.

„Zapni mi, prosím, tie šaty,“ zaúpela som. Len som dúfala, že ma znova nepobozká, inak by som skončila zle. Objal ma a pomaly mi vytiahol zips na šatách, no nepustil ma. Držal ma vo svojom náručí, akoby sa bál, že mu uletím. To som aj chcela teraz urobiť. Rýchlo od neho odísť a viac sa k nemu nepriblížiť aspoň na tri kroky, aby som znova neprepadla tomu hroznému pocitu. Vlastne to nebol tak hrozný pocit... ale bola som z toho zmätená.

Nahol sa ku mne, no ja som od neho odvrátila tvár. Zastavil uprostred pohybu.

„Nechcel som, aby si ma zastavila a ty to prekliato dobre vieš. Ale zdalo sa mi, že by si to potom mohla ľutovať. Máš Blacka,“ povedal a nežne mi otočil tvár k nemu.

„Máš pravdu, mám Siriusa. Preto by sme to nemali robiť,“ odvetila som a snažila som sa zo seba dostať jeho ruky, no on ma pevne držal. „Lucius, prosím, pusť ma. Nechaj ma byť. Nekomplikuj to. Už aj tak je to zlé, nemalo sa to stať a keď mi nedovolíš teraz odísť, bude to ešte horšie.“

„V čom horšie? Prečo?“ naschvál sa vypytoval, len aby ma nemusel pustiť.

„Akoby si to nevedel,“ zašepkala som a sklonila hlavu. Lucius mlčal. Sakra! Nemala som to povedať!

„Čo tým myslíš?“

„Lucius, prosím, nechaj ma ísť,“ šepkala som zúfalo.

„Nie,“ odvetil rázne. „Nepustím ťa, pokiaľ mi to nevysvetlíš.“

„Fajn!“ zvolala som naštvane. „Ty dobre vieš, že Siriusa milujem, ale... od vtedy, čo si ma minule pobozkal sa všetko pokazilo. Vyvolal si vo mne staré spomienky. Siriusa aj napriek tomu neprestanem ľúbiť, no neviem na teba prestať myslieť. Prečo si ma vtedy pobozkal? Prečo si ma pobozkal dnes? Prečo si na mňa jednoducho nezabudol, aj keď si vedel, že mám Siriusa?“

„Nedokázal som,“ odvetil jednoducho. „Ale hlavne som nechcel. Nechcem na teba nikdy zabudnúť. Nikdy nechcem zabudnúť na bozky, ktoré si mi venovala. Na tvoje dotyky... na teba celú... Ľúbim ťa, Elizabeth a nikdy to nezmeníš. Môžeš mi vymazať spomienky, no nikdy sa nevymažeš odtiaľ,“ priložil si ruku k svojmu srdcu. Prerývane som sa nadýchla.

„Myslela som, že sme tým už prešli. Že to máme za sebou... no vracia sa to, aj keď sa tomu snažíme zabrániť... Lucius, prepáč, ale nemyslím si, že s tebou niekedy budem môcť byť... ako tvoja žena,“ dodala som pošepky.

„Prečo?“

„Ja Siriusa milujem,“ odvetila som.

„Takže toto pre teba nič neznamená?! Je to pre teba iba hra?!“ vyprskol.

„Lucius, netvár sa, akoby si to TY nikdy neurobil... a znamená to pre mňa viac, než si vôbec vieš predstaviť,“ vysvetlila som.

„Tak prečo... prečo sa nepokúšaš s tým niečo urobiť?“

„Máš pravdu. Musím... musím zistiť, čo ku komu cítim,“ Lucius na mňa nechápavo hľadel. „Daj mi čas... musím si to celé premyslieť.“

Na to som sa vytrhla z jeho zovretia a odišla preč. Cítila som, že to neskončí dobre. Vošla som do izby a zhodila zo seba šaty. Ešte som sa umyla a ľahla si do postele. Baby sa ešte nevrátili. Mala som podozrenie, že tak skoro sa ani nevrátia. Schúlila som sa pod perinu, hľadiac von oknom.

Čo mám teraz robiť? Mám sa so Siriusom rozísť? Alebo to mám nechať tak a zabudnúť na Luciusa? Ale ako mám naňho zabudnúť? Je to asi tak ľahké, akoby som mala zabudnúť na Lily alebo niektorú z báb... na to všetko, čo som tu prežila a s kým som to prežila. Rozhodne nechcem ani na jedného zabudnúť a nie to sa ich ešte vzdať... Čo mám teraz robiť? Čo mám robiť?

Zatiahla som okolo seba závesy, keď som odo dverí začula mumlanie. Určite to boli baby a ja som nechcela, aby ma takúto videli. Cítila som sa tak mizerne. Zaborila som si tvár do vankúša, aby som utlmila vzlyky, ktoré sa mi drali z hrdla.

„Lizy, spíš?“ zašepkala Lily za závesmi. Rýchlo som stíchla.

„Určite už spí,“ skonštatovala Nat. Vytiahla som prútik spod vankúša a kúzlom si zabezpečila ticho. Teda, aby ma baby nepočuli.

„Myslíš, že je v poriadku?“ úzkostlivo sa ozvala Lily. „Ja len, že ma Lucius znepokojuje. Myslíš, že sa niečo stalo? Že sa pohádali?“

„Neviem, Lily. Zajtra sa s ňou o tom môžeme pozhovárať,“ navrhla Nat.

„Už JE zajtra,“ zasmiala sa Alice.

Napäto som počúvala ich rozhovor. Takže Luciusa pravdepodobne stretli niekde na chodbe. Alebo v sieni. Možno sa vrátil na ples. Povedal im niečo? Alebo sa len tak tváril? Ale ako sa mohol tváriť? Smutne? Naštvane?

Celú noc som sa prevracala, premýšľajúc o tom, čo by som mala urobiť. Už začalo svitať, keď som konečne zaspala.

Vstala som až skoro na obed. Baby boli asi v klubovni, lebo izba bola prázdna. Vošla som do kúpeľne a osprchovala sa. Kým som sa usušila, bol už čas obeda. A tak som sa obliekla a chystala sa do Veľkej siene, keď som zbadala svoj odraz v zrkadle.

No skvelé! Ako mám, došľaka, teraz toto zakryť? Moje oči boli opuchnuté a červené. Na koniec prsta som si dala trochu make- upu a prekryla si ním kruhy pod očami. No nepomohlo to. Stále som vyzerala nevyspato a opuchnuto. Nešťastná som sa na to vykašľala a vyšla z izby, keď som do niekoho skoro vrazila.

„Och, Lizy! Akurát som ťa chcela ísť zobudiť... ou,“ povedala sucho, keď sa na mňa poriadne pozrela. „Si v poriadku?“

„Hej, som,“ prikývla som, keď sme už kráčali po schodoch.

„Vieš vôbec, koľko je hodín?“

„Viem, Lily,“ odvetila som unavene.

Zišli sme do Veľkej siene. Letmo som pozrela za slizolinský stôl. Lucius tam sedel a hľadel do taniera. Potom doňho Reg štuchol, niečo mu zašepkal, na čo Lucius vzhliadol od taniera a pozrel na mňa. Rýchlo som sklopila pohľad a kráčala k stolu. Sadla som si zaň s hlavou stále sklonenou.

„Ahoj, sestrička,“ veselo mi pozdravil Remus.

„Ahoj,“ zamrmlala som a nabrala si jedlo. Zjedla som len tri kúsky mäsa, no viac som do seba nemohla dať. A tak som vypila aspoň čaj, hoc aj ten som do sebe naliala nasilu. Odsunula som od seba tanier a tupo naň hľadela. V duchu som sa modlila, aby sa ma nikto na nič nepýtal. Vzhliadla som od taniera a pozrela na Rema, ktorý sedel oproti mne. Videla som, ako pohľadom niekoho prebodáva. Pozrela som tam a zistila som, že je to Lily. Uprela na mňa svoj pohľad a nasilu sa uškrnula.

Vôbec sa mi to nepáčilo. Bolo mi jasné, že sa dohadovali a podľa toho, ako sa na mňa Lily uškrnula, som to bola asi ja. Baby dojedli, na čo som vstala od stola a vykročila zo siene.

„No?“ opýtala sa ma Lily, keď ma aj s babami dobehli.

„Čo no?“ nechápala som.

„Vysvetlíš nám to všetko?“ dožadovala sa odpovede. „Čo sa stalo? Aj ty, aj Lucius sa správate zvláštne. Pohádali ste sa?“

Len som pokrútila hlavou.

„Tak čo potom? Lizy, nemienim to z teba ťahať ako z chlpatej deky,“ poznamenala.

„A nepočká to?“ opýtal som sa s nádejou.

„Nie, nepočká!“ zvolali všetky tri naraz.

„Ale keď ja o tom nechcem hovoriť! Pre mňa je problém i to, že na to musím myslieť... zabijete ma prv, než vám to stihnem vysvetliť,“ dokončila som zúfalo. „Idem za Siriusom. Potom sa o tom pozhovárame,“ rýchlo som zašla za roh a kráčala k ošetrovni.

Cestu som si však predĺžila. Nechcela som ísť hneď za Siriusom, musela som si to celá najprv premyslieť. Kráčala som chodbou, ruky hlboko vo vreckách džínsov a vlasy strapaté, padajúce mi do očí. Po tvári sa mi skotúľali neposlušné slzy. A vlastne mi to bolo teraz jedno. Napadlo ma, že sa pôjdem prejsť okolo hradu. A tak som aj urobila.

Prechádzala som sa okolo jazera, až som si sadla pod svoj obľúbený strom. Schytila som zopár kamienkov a hádzala ich do vody. Slnko sa odrážalo od hladiny jazera, ktorá sa pod dopadom kamienka zavlnila. Oprela som sa o strom a sledovala obrazce, ktoré vytvárali biele mraky. Jeden mi pripomínal metlu, druhý psa a ďalší... nejakú tvár.

Potriasla som hlavou, aby som si ju prečistila. Nebolo to však potrebné, lebo zafúkal silný vietor a odfúkol moje myšlienky ďaleko... na miesto, kde nikto nepríde... aby ich nikto nemohol vidieť.. nikto ma nemohol posudzovať a nenávidieť za moje chyby.

Školský rok sa skončil a ja zajtra odtiaľto odídem. Celé to zbehlo veľmi rýchlo a keď si predstavím, že ďalší rok pôjde tiež tak rýchlo, chce sa mi plakať. Bola som tu príliš krátko na to, aby mi to stačilo. Ale aj to je veľa, ak mám pravdu povedať. Vždy som len snívala a snívala a nakoniec sa mi to splnilo. Ešte stále si niekedy myslím, že je to len sen, z ktorého sa čoskoro prebudím a budem nešťastná, že to nebolo skutočné. Poriadne som si prezerala každý kúsok Rokfortu a celého jeho okolia. Budem musieť tie dva mesiace vydržať... to zvládnem.

„Ahoj,“ ozvalo sa pri mne, až som nadskočila. Pozrela som smerom, odkiaľ to prišlo a hneď som aj vstala. „Nie, počkaj. Nechoď preč,“ zastavila ma Luciusova ruka. Pozrela som naňho.

„Nemysli si, že sa na teba hnevám. Nemám prečo. Ale momentálne chcem byť sama,“ poznamenala som.

„Chcel som, aby si teraz ostala so mnou,“ zašepkal.

„Rozumiem ti, ale teraz na to nie je vhodný čas,“ odvetila som a otočila sa mu chrbtom, no on ma zastavil a otočil späť k sebe.

„Nechcem sa ti pliesť do tvojho rozhodovania, ale-“

„Tak to nerob, Lucius. Myslím, že obaja veľmi dobre vieme, ako to dopadne,“ skočila som mu do reči. „Myslím to rozhodovanie,“ znova som sa mu otočila chrbtom a kráčala preč.

„Elizabeth!“ zvolal na mňa. Pomaly som sa k nemu otočila. Znova zafúkal silný vietor a rozfúkal mi vlasy na všetky strany. Jednou rukou som si ich prehrabla a nechala povievať vo vetre. Lucius pristúpil ku mne. „Chcel som ti dať toto,“ vytiahol z vrecka môj prsteň, ktorý mi dal John k Vianociam. Spýtavo som naňho pozrela. „Včera ti vypadol.“

Len som prikývla. Chytil mi ľavú ruku a navliekol mi na ňu prsteň, no potom mi ju však nepustil. Držal mi ju vo svojej teplej dlani. Znova mnou prešiel výboj elektriny. Pozrel mi do očí. Chvíľu sme sa na seba len tak dívali, až zdvihol ruku a odhrnul mi z tváre pramienok vlasov. Potlačila som ston, keď sa jeho teplá ruka dotkla mojej tváre. Privrela som viečka a zhlboka sa nadýchla. Ani som nestačila vydýchnuť, keď som na svojich perách pocítila Luciusov dych a náhle sa na mňa prisal.

Už som prestala dúfať, že to urobí. A tak, keď sa tak stalo, som schytila jeho sveter a pritiahla si ho k sebe. Objal ma okolo pásu, na čo moja ruka znova vyletela k jeho vlasom a ja som si doň zahrabala prsty. Jeho bozky boli ešte vášnivejšie ako v noci... túžobnejšie, než kedykoľvek pred tým. Obaja sme vedeli, že je to posledný krát, čo si niečo také môžeme dovoliť. Aj Lucius, aj ja sme vedeli, že ostanem so Siriusom. Nikdy by som ho nedokázala opustiť.

Odtiahol sa odo mňa, no čelo mal opreté o to moje. „Ľúbim ťa, Elizabeth. Nikdy na to nezabudni, nikdy... nech sa bude diať čokoľvek, budem ťa ľúbiť. Nech ostanem v budúcnosti s kýmkoľvek, budem ťa ľúbiť. Pokojne by som to teraz mohol vykričať do celého sveta a bolo by mi to jedno, lebo si tá najúžasnejšia osoba, akú som kedy stretol,“ znova sa mi vpil do pier a hral sa so mnou ako s nejakou hračkou. Znova vedel, čo robí a ja som znova cítila v hrudi ten zvláštny pocit. Bozkával ma tak nežne, akoby sa bál, že mi ublíži jediným dotykom.

Nakoniec odo mňa odlepil svoje pery a zovrel ma v silnom objatí. Zhlboka som sa nadýchla jeho vône. Nechcelo sa mi opustiť jeho teplú náruč a už vôbec nie ho nechať odísť. Cítila som, že s ním teraz musím byť. Aspoň teraz, ak už nikdy...

Po tvári sa mi skotúľala horúca slza a z hrdla sa mi dral vzlyk. Len som ho potlačila, zhlboka dýchajúc. Bude to okey, Winnersová. Bude to v poriadku... Snažila som sa upokojiť, no jediné čo som dosiahla, bolo to, že som sa rozvzlykala ako malé dieťa. Lucius sa odo mňa odtiahol a chytil mi tvár do dlaní, zronene na mňa hľadiac.

„Elizabeth-“

„Nechcela som to,“ zaúpela som. „ Nechcela som ti ublížiť a už vôbec nie dovoliť, aby si sa do mňa takto zaľúbil. Nemôžem poprieť, že k tebe nič necítim... nie je to pravda... záleží mi na tebe a mám ťa nesmierne rada... ale nechcela som, aby to takto skončilo. Len sa budeme trápiť... aj ty, aj ja...“

„Elizabeth, to je v poriadku,“ odvetil a utrel mi slzy z tváre.

„Nie je to v poriadku. Vôbec to nie je v poriadku, Lucius. Som hlúpa, hlúpa, hlúpa! Chcela som byť s tebou priateľka, no pozri, čo som dosiahla!“

„Nie si hlúpa,“ rázne ma opravil. „Ty predsa nemôžeš za to, že... že som sa do teba zaľúbil. Nebolo to plánované. Nebola si to náhodou ty, kto mi vravel, že sa láska nedá ovládať?“ smutne som prikývla. „Tak vidíš. Takže sa tým netráp. Ja sa s tým už nejako popasujem. Život je predsa aj o tom, aby sme museli riešiť nejaké problémy. O čom by to potom bolo? Všetko by bolo až príliš jednoduché.“

„Máš pravdu,“ vydýchla som a utrela si slzy. Lucius ma pustil a jemne sa na mňa usmial. „Naozaj ma to mrzí.“

„Nemusí,“ odvetil. Len som prikývla a spolu sme sa vybrali do hradu.